Nové slovo bol týždenník, ktorý bol vydávaný vtedajším režimom, ergo jeho obsahovou náplňou bolo najmä popularizovanie skvelého fungovania vedúcej úlohy štátostrany – Komunistickej strany Československa. Bolo tam však občas aj zablysnutie v podobe kritiky, ktorú by si napríklad v inom prorežimnom periodiku – napríklad v Pravde – (tých novín zase nebolo vydávaných až tak veľa) nemohli dovoliť. A keďže súdruhovia radi pracovali aj s mládežou „buditeľkou rána“, koncom sedemdesiatych rokov začali s vydávaním literárnej prílohy Nového slova – Nové slovo mladých (NSM). Toto bolo na Slovensku asi jedinou oficiálnou platformou s mesačnou periodicitou, kde mohli publikovať svoju poéziu, prózu a kritiku mladí adepti literárneho (aj výtvarného umenia). Nedá sa samozrejme tu nespomenúť režimom zlikvidovanú Mladú tvorbu (pamätám si, ako som so vzrušením čítal jej zviazané ročníky, ktoré som našiel u starej mamy na povale, dodnes netuším, ako sa tam dostali), či Kultúrny život. A samozrejme, vychádzali aj iné literárne periodiká, aj samizdaty.
Vedením NSM bol poverený vtedy národný umelec, básnik a literárny teoretik Vojtech Mihálik. Časť prozaickú viedla Oľga Feldeková.
Prichádzajú mi na um mnohé a mnohé mená autorov, ktorí vtedy v NSM publikovali. Prečo bol vedením prílohy poverený práve Mihálik, o tom sa taktne mlčalo. Niečo sa neskôr šepkalo o jeho básňach s duchovným zameraním a jeho protestnej tvorbe proti vstupu vojsk do našej krajiny v roku 1968.
V NSM bola zaužívaná prax, kde autori museli ako „povinnú jazdu“ napísať oslavnú báseň na Komunistickú stranu a potom až mohli publikovať ďalej aj s inými témami. Nebudem tu radšej uvádzať konkrétne mená, pretože mnohí z tých autorov pôsobia a sú známi aj v súčasnosti.
Na prvom stretnutí ktorého som sa zúčastnil na Leškovej ulici (presne tam, kde dnes sídlu Fun radio) si ma po oficiálnej časti v neoficiálnom priestore Veľkých Františkánov zavolali ku stolu pre mňa vtedy neznámi Miloš Žiak a Marián Kubica. Títo dvaja v tom čase tvorili nerozlučnú dvojicu. Až neskôr som sa dozvedel, že obaja boli pôvodne tiež autormi NSM, ale na znak protestu odtiaľ neskôr verejne vystúpili. Miloš už vydal v Smene jeho debutovú zbierku básní Oheň až požiar, ktorá však mala cenzorské zásahy, neskôr mi ich uviedol na pôvodný tvar.
NSM vyprodukovalo veľa šikovných poetiek a poetov (napríklad Andrea Andrade, o ktorej sme iba tušili, že je dcérou novinára Gryzlova, Daniel Hevier, Teodor Križka, Gusto Murín…), z ktorých mnohí sú činní až dodnes. Iba ma troška mrzí, že keď sa niektorých z nich opýtam, ako si spomínajú na časy v NSM, začnú sa ošívať a dokonca tvrdia, že sa na to nepamätajú.
Mihálik bol v poetickom remesle naozaj zdatný a jeho Odkazy, ktoré zverejňoval v NSM jednotlivým adeptom tohto umenia, boli priam legendárne. (Tu mi nedá – aj keď porovnanie vždy pokrivkáva – nespomenúť súčasnú „tvorbu“ poetov napríklad na Facebooku (FB) a v iných internetových médiách a skupinách. Mihálik bol ochotný prijať len báseň gramaticky bezchybnú a dokonale zvládnutú vo forme viazaného verša. To bolo aj jeho podmienkou. Hovoril, že iba ten, kto zvládne viazaný verš sa potom môže pustiť do verša voľného. Jeho odkazy boli také presné a úderné, že niektorí autori to niekoľkých pokusoch radšej vzdali.) Ja som však na počudovanie nikdy vyslovene „angažovanú tvorbu“ nepísal a Mihálik mi pravidelne básne uverejňoval. Začiatkom osemdesiatych rokov však Mihálikovu štafetu (priznávam sa, neviem z akých dôvodov) prevzal básnik Vojtech Kondrót, ale potom som už do NSM prestal prispievať. Narukoval som na dva roky na vojnu a… Nuž, pamätám si, ako Kondrót v príhovore NSM, už ním vedeného, napísal: „Spolok svätých Vojtechov je pre devy potechou“, a tak ma už chuť posielať básne do NSM, prešla.
Keď si však dnes dovolím napríklad na FB niekoho čo len upozorniť na hrubú gramatickú chybu (nedajbože ešte vytknúť štylistické alebo metaforické klišé), hneď som označovaný za „vyrývača“, ktorý závidí. Nuž, popravde, niet veľmi čo závidieť a rád by som si od takýchto autorov prečítal trebárs čo i len jeden dobre zvládnutý sonet. Mihálik, rovnako ako napríklad Válek, a mnohí ďalší, ideologicky spolupracovali s vtedajším komunistickým režimom, ale ich „nepolitické“ verše dodnes patria k tomu kvalitnejšiemu, čo sa u nás napísalo.
Miloš Ž. si ma akosi obľúbil, a keďže som po skončení knihovníckej nadstavby na Peknej ceste v Bratislave pracoval v rôznych bratislavských kníhkupectvách (pri Centrálke, na Steinerovej v Dome knihy, pri Liga pasáži…) často ma navštevoval a chodievali sme spolu na víno. Nuž a veru najčastejšie do legendárnej kaviarne U Michala, neďaleko Univerzitnej knižnice. Téma „U Michala“, bola, myslím si, už spracovaná viacerými autormi, preto len na dokreslenie uvediem napríklad takúto zostavu nášho stola: Miloš Žiak, Marian Kubica, Boris Zala, Rudo Sloboda, Dana Podracká, Pišta Cifra, Maroš Jaslovský, Updike (dnes už nebohý Gazdík), moja maličnosť, Otto Havrila, občas Eva K., , Karolko Pém (tiež už na pravde Božej), Peter Telúch, Pišta Moravčík, Duško Mitana, pri vedľajšom stole sedel hoci Jožo Urban, Táňa Lehenová, Maroš Bančej, Jano Litvák, Ivan Kolenič, Andy Turan a mnohí ďalší. U Michala sme strávili nádherné časy s pocitom autentického literárneho života so všetkým, čo k tomu patrilo. Keď občas došli peniažky, Miloš občas zbehol za Cifrom, ktorý býval neďaleko a ten nám záhadným spôsobom vždy „požičal“. Raz som nemal na zaplatenie účtu a nechal som tam zlatý prsteň. Ja som tam chodieval aj s mojou budúcou prvou manželkou. Po záverečnej U Michala sa pokračovalo hoci vo Vagóne, alebo Pod baštou, Veľkí Františkámi, Krištáľ bar a Tempo.
Spomínam som si aj na Ivana Štulrajtera a jeho dlhé filozoficko – politické debaty s Milošom Ž. S Ivanom sme boli priatelia a dokonca sme ku koncu vedenia NSM napísali Vojtechovi Mihálikovi „Otvorený list“, v ktorom sme sa ho pýtali, prečo všetci mladí autori u neho musia najskôr začať s tzv. „angažovanou tvorbou“, až potom môžu pokračovať a prečo vlastne takto vedie NSM. List sa asi nezachoval (spomínam si len na našu formuláciu „… a takýmto spôsobom chcete mladých autorov vmanipulovať do červenej rieky…“). Samozrejme, žiadna odpoveď nám neprišla.
Jedna vec, ktorá ma mrzí je, že mi nevyšla utajovaná návšteva, na ktorú ma pozval Miloš. K Dominikovi Tatarkovi. Nuž, dal som prednosť akémusi rande. Chodievali navštevovať aj básnika Jána Ondruša, Ale zase keď nás zavolal k sebe Rudo Sloboda, ktorého sme celé hodiny U Michala dokázali počúvať, tam som už išiel. Dnes si uvedomujem, že to bola vzácna návšteva, vypili sme niekoľko fliaš vína pri stene, kde sa neskôr obesil. S Milošom som bol tiež v Devínskej u Petra Pišťanka, s ktorým sme si hneď porozumeli, keď som videl jeho zbierku vinylových platní, najmä tých s maďarským rockom.
(c) anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty