Na Ondrejovom Ranči Nádej bolo deväť koníkov. Prvou na Ranči bola hnedá Soňa, ktorú ako týranú Ondrej odkúpil od surového majiteľa, keď zbadal dokonca na jej chrbáte šľahy od ostnatého drôtu. Bola tam aj šampiónka Odra, krásny čierny Demos a ďalšie. Najsvižnejším bol sivák Kriváň. Bolo niekedy problémom nachovať ho. Keď som sa postavil s vidlami so senom nabok za neho, (pretože kôň najviac nemá rád, ak mu niekto stojí tesne za zadkom a môže vás kopnúť) bolo treba povedať „Ustúp!“, koník poslušne odstúpil nabok a mohol som mu dať seno a hodiť trocha ovsa. Kriváň však bol dosť nevyspytateľný a tvrdohlavý. Cez deň, ak nebol vo výbehu, v maštali divo dupal a skákal. Keďže som mal izbu rovno nad maštaľou, v noci ma často budil. Bál som sa ho a on to vedel. Bol to mladý žrebec, bol stále riadne divoký, nuž a tak sa nakoniec Ondrej rozhodol, že ho bude treba upokojiť. To znamenalo dať mu odstrániť semenníky.
Tak sa aj stalo. V jednu peknú jarnú sobotu prišiel pán veterinár. Milého Kriváňa sme vyviedli von, do koralu. Sivko radostne erdžal, staval sa na zadné. Priebeh operácie nebudem radšej opisovať. Všetko sa dobre podarilo. Keď sa Kriváň prebral z narkózy, pokojne sa dal odviesť do maštale. Na dvore po ňom zostali v lavóri dva krásne kusy jemného mäsa. Čo teraz? Spýtal som sa Ondreja:
– Ondrík, čo s tým urobíme?
– No čo, Tonko. Mäsko je to pekné a zdravé, choď do kuchyne a priprav to.
Keďže som na Ranči občas robil aj kuchára, poslúchol som ho. Nakrájal som to na pekné medailónky a pripravil som ich na prírodno so zeleninou.
Na Ranč vtedy prišli koniarky, mladé dievčatá, ktoré sa cez víkend pomáhali starať o koníky a Ranč, mohli potom za to zadarmo jazdiť. Koťuha Ondrej im povedal: – „Dievčatá tuto s Tonkom sme vám uvarili dobrý obed, pozývame vás“.
Dievčatá sa potešili. S chuťou sme sa posadili k horiacemu krbu a pochutnávali sme si počas krásneho sobotného jarného dňa. Keď sme dojedli a odfukovali sme po dobrom obede, Ondrej sa nevinne usmial a povedal: – „A dievčatá, viete, čo sme to jedli?“
Dievčatá sa usmievali, hádali teľacinku, niektoré (tie informovanejšie) však stuhli: – Kriváň!
Ondrej vyšiel s farbou von. Dve dievčatá okamžite utekali na záchod. Ostatné sa však tvárili hrdinsky: boli to predsa koniarky!
Keď potom o niekoľko dní vyvádzal Ondrej Kriváňa von, prechádzali popri okne, za ktorým som sedel. Pritiahol už pokojného koníka za ohlávku tesne k oknu, ukázal na mňa a hovorí mu:
– Vidíš, Kriváňko, s týmto tu sme ti zjedli vajcia…
(c) anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty