Poézia to v súčasnosti nemá na ružiach ustlaté a jej autori už vonkoncom nie. Dnes skoro každý, kto má internet a dokáže napísať zopár súvislých viet, má pocit že je spisovateľ.
Byť spisovateľom sa však človek nenaučí v žiadnych tvorivých kurzoch písania, ani kurzoch geniality, ale spisovateľom sa človek musí narodiť.
Písanie poézie nie je skladanie ľúbivých slovíčok vo farebnej gýčovej forme, ale hlboký ponor do tajomných komnát srdca a duše, podaný v skutočných obrazoch nádhery aj temnoty života.
Úspechom v literatúre nie je predať čo najväčší počet výtlačkov, ale osloviť človeka v nádeji, že hoci sa zdanlivo svet pomaly rúti do záhuby, vzopretie a pnutie spisovateľa aspoň na milimeter oddiali jeho koniec. Spisovateľ musí v každom okamihu zazrieť záblesk Večnosti.
Knižný debut Zdenky Wenzlovej Švábekovej „Roztavené putá“ (s ilustráciami Kataríny Olíkovej) sa radí medzi to kvalitnejšie, čo v poézii u nás v poslednom čase vyšlo. Nečudo, veď Zdenka sa hlási k žiakom takého poetického majstra, akým bol Vojtech Mihálik, ktorý ju zaúčal do tajov básnického remesla.
.:.
Anton Pižurný
je..... ...
Nie je to komerčný blog? ...
Celá debata | RSS tejto debaty