PANDORA

KOSENIE LÚKY POD SITNOM

Janka Považanová Pižurná

Naša dedinka Prenčov leží učupená pod majestátnym Sitnom, ktoré ju svojou rozľahlosťou chráni ako kvočka svoje kurence pod krídlami (pozrite sa naň z ovocného sadu). Majere pod Sitnom vyzerajú ako v rozprávke. Nízke domčeky s červenými strechami vytvárajú neopakovateľný kolorit. Samotná dedinka sa rozkladá po oboch stranách cesty, vedúcej do Hontianskych Nemiec. Nebudem písať o histórii dediny, ale chcela by som najmä mladým ľuďom pripomenúť, ako sa voľakedy žilo a  pracovalo.

…Na plachtičku som rozložila dobroty a pozorovala som ich, ako s chuťou jedia. Keď sa naraňajkovali, políhali si do chládku, tváre si prikryli vreckovkami na ochranu pred dotieravými muchami. Ja som zatiaľ rozhadzovala riadky, ležiacej trávy, aby skorej preschla. Medzi pokosenou trávou sa sem-tam začervenali sladké jahody – iskričky. Nazbierala som z nich kytičku pre mladších bratov. Uložila som riadky do koša, omrvinky z chleba som vysypala do mraveniska a už som kráčala dolu kopcom do dediny.

Mamka zatiaľ pripravovala obed. Varila fazuľovú polievku s údenými bravčovými rebrami, k tomu lekvárové pirohy s tvarohom, alebo rezance či halušky s kapustou. Medzitým sa musela postarať o dobytok a hydinu. Ráno vyčistiť maštaľ, nakŕmiť a podojiť naše dve kravičky Jahodu a Malinu, nakŕmiť kvičiace prasa, hydinu a zajace. Veru, musela sa dobre obracať, keď to chcela všetko zvládnuť. Bratia aspoň narúbali dreva a ponosili ho do kuchyne, aby mohla variť. S obedom sme išli obidve. Chlapi už pokosili veľký kus lúky, bola tam už robota aj pre nás. Po obede sme porozhadzovali všetky riadky a ohrabali sme dookola celú lúku. Keď bol deň veľmi teplý, ráno pokosenú trávu sme poukladali do „petrencov“ – malých úhľadných kôpok, aby polosuché seno cez noc nenamoklo. Časť, ktorú kosili poobede, sme nechali na riadkoch. Chlapi lúku dokosili a tak sme večer odchádzali domov spolu. Na druhý deň išli kosiť ďalšiu lúku, ktorá nebola tak ďaleko. My ženy sme seno dosušili. Z domu sme išli neskoršie, keď už uschla rosa. Petrence sme rozhádzali, ďalšie riadky sme poobracali a začali sme obhrabávať celú lúku.

Doobeda seno z petrencov úplne vyschlo, preto sme ho museli priblížiť k ceste. Aby sme nemuseli celé to množstvo sena zhrabúvať dolu kopcom, narúbali sme veľké konáre zo stromov, na ne sme seno poukladali a haluze sme ťahali. Jedna žena haluze ťahala, druhá hrabľami pridŕžala nakopené seno, aby nespadlo na zem.

V podvečer sme suchučké seno poukladali drevenými vidlami na veľké kopy. Tie sme hrabľami „učesali“ a popritláčali, aby seno vietor nerozfúkal. Na druhý deň sme mali objednaného pohoniča s koňmi, ktorý nám ho odviezol domov. Mali sme šťastie, ak tých pár dní nepršalo, a seno sme mohli rýchlo usušiť. Niekedy sa stalo, že na nakosené riadky pršalo aj dva, tri dni. Seno vybledlo, bolo premoknuté a od mokrej zeme začalo nahnívať. Mali sme potom s ním veľa roboty. Keď slniečko znova zasvietilo, museli sme ho aj dva obracať a prehadzovať, kým vyschlo.

Voz – rebriňák, na ktorom sme seno odvážali, bol dosť veľký, takže sme naraz odviezli aj polovicu sena. Túto namáhavú robotu robili hlavne muži. Jeden stál na voze a ukladal seno, ktoré mu druhý muž vykladal vidlami. Muselo byť rovnomerne rozložené po celom voze. Naukladali ho vysoko nad rebriny voza. Nakoniec navŕšené seno prikryli veľkou plachtou „poňivou“ a upevnili hrubou žrďou, ktorú vpredu aj vzadu voza priviazali reťazou.

My, ženy, sme pozhrabávali všetko seno, aby ani byľka nevyšla nazmar. Doma sa seno vykladalo na „padláš“ – povalu. Jeden muž stál na voze, naberal ho na vidly a vykladal hore. Ďalší ho na padláši od neho odoberal a odhadzoval ho ďalšiemu, ktorý ho ukladal a utláčal. Bola to veľmi nepríjemná robota. Obyčajne slnko poriadne pripekalo, zo sena sa prášilo a z chlapov tiekol pot cícerkom.

Naše kravičky si na tomto sene pochutnávali a za našu námahu nám dávali dobré mliečko. Chuť mlieka závisela aj od dobrého sena. Ako dieťa som chodila za mamkou do maštale, keď dojila a pila som čerstvo nadojené, ešte peniace sa mlieko.

„Hrabajže mi, hrabaj/to zelenô seno/Ja by ho hrabala/nemám nakosenô…

.:.