V našej obývačke sme mali veľké rádio. Bol to vlastne pekný kus nábytku, malo zaoblené tvary, v nich veľké reproduktory, šuplíky. Na ňom trónil televízor. Bol čiernobiely a keďže v tom čase sme na ňom mohli sledovať iba Československú televíziu, veľa som si z neho neužil. Aj tak som sa väčšinu voľného času hral v parku. Kým náš otec ešte žil, mali sme taký zvyk, že sme sa celá rodina posadili v obývačke. Vtedy išli Večerníčky, ktoré sme volali „Okienka“, podľa toho, že v ich úvodnej zvučke sa zhášali a zažínali okná na domoch. Dopredu do kresla si sadol náš otec a my sme spoza jeho chrbta sledovali potom aj Správy. Otec to komentoval, ale ja som nič nerozumel. Samé „Kombajny vyšli do polí“, alebo „Plán päťročnice splníme“, či „Sovietsky zväz je náš najväčší priateľ“. Keď sa správy blížili k záveru, potuteľne sme sa usmievali a čakali sme, kedy otec zaspí. Oprel sa jednou rukou o kreslo, hlava mu kľuckala. Bolo to smiešne a zabávali sme sa na tom. (Teraz robím ja to isté)
Náš televízor sa vyznačoval aj tou vlastnosťou, že hocikedy sa v ňom stratil obraz, vtedy bolo treba k nemu prísť, riadne ho udrieť na isté miesto na boku a obraz znova naskočil. Väčšinou na to používali mňa. Televízor bol už tak vycvičený, že niekedy stačilo len vstať a podísť k nemu, či udrieť nohou o dlážku a bolo to vybavené. Neskôr som to riešil tak, že som si vzal metlu nna dlhej rúčke a tou som ho poklepal. Bolo to vlastne prvé diaľkové ovládanie.
Večer dávali občas filmy „s hviezdičkou“, to som ja nesmel pozerať a musel som ísť do spálne. Ale nechával som si pootvorené dvere a škárou som opatrne sledoval film. Myslel som si, že o mne nevedia. Nuž, raz však dávali francúzsky film, kde bolo vidieť nahé prsia. A to už veru naši prišli k dverám spálne a zatvorili ich. Takže o mne dobre vedeli. Na druhý deň som však bol chorý, ostal som doma. Sestry boli v škole, otec v robote, mama v obchode. A tak som si zapol televízor. Opakovali ten zakázaný film a ja som ani nedýchal, také to bolo vzrúšo. Kým sa mama vrátila z obchodu, už som znova poctivo ležal vo svojej posteli so šatkou na hrdle…
To rádio malo navrchu aj gramofón, ale to som sa dozvedel až neskôr, keďže na ňom stál ten televízor. V jednom z jeho šuplíkov som našiel starú platňu, nebola vinylová, bola ešte zo šelaku. Na nej spievala moja mama francúzsky šansón „V Paríži dievčatko býva, bokom od bohatých dám…“. Nebolo to na rýchlosti 33, ale rýchlejšie, 78. Povedali mi, že to je naozaj hlas mojej mamy. Otec jej ju daroval ako darček k výročiu ich svadby, keď boli v Bratislave v Rozhlase a vtedy ste si tam mohli nahrať vlastnú platňu (za poplatok), ktorú im potom zabalili do hnedého papiera.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka (úryvok z pripravovaného rukopisu)
Celá debata | RSS tejto debaty