PANDORA

…A znova prší a kvapčí a na kopcoch nad Štiavnicou sa prevaľujú oblaky, akoby toto úžasné mesto bolo zakliate a mladého študenta chytajú z toho také depresie, že utrpe-nie mladého poeta veľmi hladko prechádza do suicidálnych myšlienok. Pod súvislou masážou studených prstov dažďa odpadávajú z bývalých waldbürgerovských palácov kusy omietky, padajú do nenávratna kusy stáročí… Umiera história, umiera jedno z najcennejších miest krajiny pod Tatrami, mesto Horáka, Hykischa a Maríny (v tomto poradí som ich koncom sedemdesiatych rokov minulého tisícročia vnímal)… Ešteže v tomto mestečku funguje zopár krčiem: „Metrák“ – alias Metropol, vlhká a zamastená tmavá budova, ktorá má však tú výhodu, že do nej profesori málokedy nazrú. Keď sa blúdiskom chodieb dostanem s novými spolužiakmi k nášmu stolu, kde netuším, že tam, pod klenbou, na pódiu stával veľký biliardový stôl, objednáme desať pív a zač-neme s „Bolíviou“ – hrou, ktorá spočívala v tom, že sa spoza krígľa hádzalo zápal-kovou krabičkou a podľa toho, ako dopadla, musel nasledujúci hráč odpiť z piva.
Pravidlá boli pomerne zložité a obsahovali viacero rituálov, avšak pointa hry bola celkom jednoduchá: ožrať sa „do prvého“ a potom si väčšinou pokračovanie nikto nepamätal, mozaika predošlého dňa sa potom zvykla skladať nasledujúci deň počas prestávok vo vyučovacom procese. Pri Metráku sa oplatí na chvíľu pristaviť, pretože okrem toho, že táto historická budova slúžila svojmu bohumilému účelu niekoľko sto-ročí, v čase nášho rozprávania mala špecifické rysy, ktoré sa oplatí opísať: po vstupe do máshauzu vpravo bola „reštaurácia“, ktorú tvorilo niekoľko stolov, pokrytých igelitovými obrusmi – tam sme sedeli málokedy. V ľavej časti domu, kde sme väčšinou trá-vievali svoj voľný čas (a niekedy aj čas vyučovacieho procesu – tie momenty majú dodnes skvelú chuť zakázaného ovocia a zvláštnu príchuť slobody), bola okrem stolov a stoličiek aj veľká pec na tuhé palivo, ktorú obsluhoval Igor. Igor bola osoba (vykazujúca znaky Downovho syndrómu) asi mužského pohlavia v modrých teplákoch. Keď sme mu občas prihrali jednu desiatku (ak sa dobre pamätám vtedy stálo pivo neuveriteľných 1,70 Kčs!), bolo nám všetkým fajn. Obsluhovala nás jedna z čašníckych legiend tých časov – populárna „Džudy“. Tu treba spomenúť ďalšieho Petra, muzikanta – klaviristu, ktorý k nám dochádzal každý deň z Krupiny (býval iba niekoľko desiatok metrov od rodného domu Andreja Braxatorisa, to som však dozvedel až neskôr). V tom čase bol hudobnou hviezdou štiavnického gymnázia. Dokonca ako trinásťročný účinkoval v televízii so svojou skupinou Elán (ten Rážov Elán asi ešte ani neexistoval) v Televíznom klube mladých, kde okrem iného zhudobnili aj text básnika Vojtecha Mihálika. Prosto, mal pred sebou skvelú budúcnosť (s poľutovaním musím konštatovať, že dnes ju má už aj za sebou…) hudobného talentu. No a keďže okrem účinkovania na školských akciách s privretím jedného oka (keďže ešte nebol plnoletý) hrával pravidelne každý víkend aj na tanečných zábavách, veľmi slušné honoráre z nich míňal na štedré napájanie svojich spolužiakov. Od mladých maturantov nás k mladým alkoholikom delil iba pomyselný krôčik.. Veľmi dobre sme sa zabávali na vtedajšej produkcii oficiálnej slovenskej populárnej hudobnej scény – samozrejme česť výnimkám. Sledovali sme vtedy známu súťaž „Bratislavská lýra“ a zastrájali sa, že sa jej raz určite zúčastníme. Podarilo sa nám to vskutku symbolicky – niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a text som napísal – v češtine. A bol to aj posledný ročník „Lýry“…) No a keď sme zistili, že naši spoloční obľúbenci sú Led Zeppelin a maďarská skupina Piramis, hneď sme si ich zahrali a zaspievali a Peter zistil, že (asi po mame) mám celkom dobrý hlas, istý čas dokonca hrozilo, že budem ich sólovým spevákom, ale potom z toho zišlo, pretože sa mi nechcelo „dochádzať na skúšky do Krupiny“ a textárčina nevyžadovala toľko úsilia. Teda vďaka Petrovmu (v triede sme mali niekoľko Petrov a tiež Pavlov, takže pri ich meninách koncom školského roka to bolo divoké) donátorstvu sme trávili dosť času v krčmách. Hodno spomenúť, že napriek tomu, že mal na „ateistickom“ gymnáziu dobrý prospech – bol veriaci. Tento fakt sme my, ešte nevyhranení, (prípadne niektorí jasne karieristicky do červenej rieky smerujúci jedinci) taktne obchádzali, pretože viera v Boha sa naozaj v tom čase „nenosila“ a bola skôr na smiech…

Anton Andrej Pižurný