Mali sme v Želiezovciach staršieho kamaráta Ivana, ktorý nás brával so sebou do lesov ku Hronu. Vedel toho veľa o prírode, aj o zvieratách. Aj náš park vedel naspamäť, poznal každý strom. Napríklad on prvý nám ukázal „rebríkový strom“, veľký smrek, ktorý mal konáre tak pravidelne a husto nad sebou, že sa po ňom naozaj dalo liezť ako po rebríku. Na tom strome som tiež strávil veľa hodín, pohodlne usadený v jeho korune, sledujúc pohyb podo mnou a za plotom, kde bola Nemocnica. Raz som na ňom našiel veľké hniezdo. Boli v ňom tri vajíčka. Nedotkol som sa ich, chodieval som ich sledovať, až kým sa z nich nevyliahli strapaté operenčatá. Jedného dňa som hniezdo našiel celkom prázdne. Nikdy už neobživlo…
Mojím najobľúbenejším stromom však bol mohutný dub v parku, neďaleko kaštieľa Esterházyovcov, kde hudobný skladateľ Franz Schubert učil grófske dievčatá hre na klavír. A kam chodieval aj slávny kuchár Sacher. V jeho rázsoche som sedával a čítal som knihy o Tarzanovi, alebo Winnetuovi. Niekedy som si hore so sebou zobral aj chleby so salámou a malinovku. Sedel som vysoko v korune duba, hompáľal som nohami, popíjal malinovku, čítal, vetrík ma ofukoval, po konároch sa klbčili vrabce, vo vlnovkách sa vznášali straky. Boli to veru lepšie destinácie ako hoci na Madagascare.
…Po mnohých rokoch som prišiel k „môjmu dubu“ a našiel som v ňom veľký hrdzavý klinec, ktorý som tam kedysi zatĺkol, aby som sa naň mohol šikovnejšie vyšplhať. Bol ohnutý stále v tom istom uhle. Chytil som sa ho, ale vyšvihnúť sa môj dub som sa už nevládal. Možno v niektorom budúcom živote sa tam vrátim a oživím opustené hniezda…
.:.
Celá debata | RSS tejto debaty