PANDORA

Foto: pri nohách Stĺpu Svätej Trojice v Banskej Štiavnici.

…Peter teda jedného dňa priniesol do nášho veselého kolektívu okrem „Bolívie“ aj ďalšiu hru, ktorú videl kdesi v Pliešovciach. Volala sa „Na Ľeva“. Jej pravidlá boli veľmi jednoduché. Partia sa posadila okolo stola, objednala sa runda (tí pokročilejší ju hrali nielen s pivom) a povedalo sa „Ľeu prišou!“. Každý musel na ex vypiť svoj pohár a posadiť sa na zem vedľa stoličky. Potom sa povedalo „Ľeu odišou“ a hráči sa mohli posadiť naspäť. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát „Ľeu prišou“ – „Ľeu odišou“. Ten hráč, ktorý sa ako posledný dokázal posadiť naspäť na stoličku, bol potom onen „Ľeu“. Vskutku, poučná hra. Nuž, v krátkom ex/kurze po dobových krčmách môžeme pokračovať „U Kozáka“. Táto nálevňa sa vyznačovala tým, že ako jediná v tom čase sa nachádzala na poschodí. Situovaná bola medzi Fritzovým domom a rodným domom Márie Pischlovej – Maríny Sládkovičovej. Až omnoho neskôr som sa dozvedel, že do tejto krčmy potajomky chodili podzemnými chodbami baníci až zo vzdialenej Novej šachty na Šobove. Treba spomenúť aj „Cici bar“. Tento sa nachádzal v súčasnom „Banskom dome“ a okrem hotových jedál v prednej časti poskytoval skvelé tmavé priestory v zadnej časti, do ktorej sa vyšlo po niekoľkých schodíkoch. Neďaleko neho v samotnom srdci Štiavnice sa nachádzala populárna „Ryba“ (dnes je z nej Pizzeria), – lahôdky „na stojáka“ u pána Totkoviča, kde okrem iných pochutín predávali na tú dobu veľkú atrakciu – dobré osúchy – langoše. A tu sme zaviedli novú tradíciu. Keď bolo pekne, kúpili sme si do papierových vrecúšok (tak sme to predsa videli v amerických filmoch) čučo – jablčné víno – „Krupinské zlato“ za osemnásť korún českosolventných (keď bolo viac peňazí, dokonca biely vermút, ten stál v tom čase tridsať korún) a popíjali sme ho nad synagógou na trhovisku neďaleko Osobitnej školy nad tajomnou budovou židovskej synagógy, ktorá slúžila namiesto bohoslužieb – na prevádzku Autoškoly! Dnes je tam hrdá reštaurácia s pivovarom. Od Trhoviska nebolo ďaleko k židovskému cintorínu. Veľmi zvláštne a mystické prostredie nás oslovovalo najviac spolu so Slavom B., študentom lesákom, ktorý si v tom čase privyrábal aj ako pomocná sila u vtedajšieho hrobára – legendárneho pána Káchu. Naše debaty sa teda (samozrejme aj zvlažované tekutinami) krútili najmä okolo tém života a smrti, ale aj dievčat a školy. Slavo, milovník prírody a všetkého ostatného, mal pochopenie aj pre moje básnické črevo a z tých čias sa dokonca zachovali zápalové krabičky, na ktoré sme písali svoje „hlboké myšlienky“, sediac na vandalmi otvorených hroboch… Slavo po svojej pestrej životnej ceste dnes je asi najznámejším Štiavnickým bezdomovcom a tie časy si dobre pamätá. On bol práve jednou z tých „spriaznených duší“ nášho gympla, dokonca sme boli viacerí na jeho stužkovej, keďže im na nej hrala kapela nášho spolužiaka Petra. Tam som s nimi po prvýkrát verejne spieval pesničku Kóbor Angyal (Túlavý anjel) od maďarskej rokovej kapely Piramis. Bolo veru veselo…
Aby sme aspoň čiastočne vyčerpávajúco doplnili zoznam vtedajších krčiem na konci sedemdesiatych rokov v Banskej Štiavnici, dolu ulicou ešte fungovalo zariadenie „U Peticov“ (aj bývalé sídlo Okresného archívu, do Grandu povyše sme nechodievali), o ktorom sa tradovalo, že v ňom pred časom zabili akéhosi chlapa. Hneď vedľa v zelenom dome býval náš spolužiak, vzorný študent Janko, avšak po čase ich dom „bol odkúpený“ štátom a dostali zaň „krásny byt na Drieňovej“. Neskôr v ňom sídlila Mestská knižnica a dnes sa jeho krásne sochy pozerajú, na svet pod nimi. No a dostávame sa do dolnej časti mesta, kde sídlila ďalšia legenda „Fajka“. Keďže je skoro v každom meste krčma takto nazvaná, nechýbala ani v Štiavnici. Táto sa vyznačovala tou zvláštnosťou, že v nej boli strmé betónové schody, ktoré viedli na balkón, ktorý sa nachádzal priamo nad výčapom. A toto bola väčšinou práve platforma študentov. V zvláštnej symbióze tu žili štamgasti dospelí a chasou študentstva. Akoby tu prebleskovali ešte zvyšky dávnych študentských tradícií. Nuž, keby hrubé múry tejto budovy vedeli rozprávať… A práve v tom čase sa udiala vec významná a neobvyklá. Nad Križovatkou (už vtedy takto neoficiálne zvanou) postavili nové zariadenie, ktoré bolo hádam najlepšie v tom čase a malo aj vlastnú reštauráciu – Ametyst! V tom čase naše každodenné putovanie mestom vždy smerovalo aj do týchto priestorov. Ak si dobre spomínam, vyprážaný syr so zemiakmi a tatárskou omáčkou stál – čítate dobre – sedem korún československých! (Československo bolo kedysi spoločný štát Čechov a Slovákov a mal aj spoločnú menu). A odtiaľ pri dostatočnom množstve masy času sme sa občas vydali až do priateľského náručia staničného bufetu Trate mládeže. Zabrúsili sme aj do Mexika pod Kalváriou (kde v kúte stávala bizardná drevená socha Jánošíka – či koho vlastne). A nemali by sme zabudnut ani na zariadenie, ktoré fungovalo na Námestí svätej Trojice, známe pod menom „Konzum“, slúžilo na kúpu pevných i tekutých požívatín. Nuž a cestou dolu po Dolnej ulici – vtedy Leninovej – sa vytratil slávny „Panel bufet“, ktorý sa síce vytratil z fyzickej pamäte genia loci, ale teraz ostane navždy zapísaný aspoň tu, pretože jeho vznik (pôvodne bol „vybudovaný“ ako dočasné zariadenie, slúžiace pre občerstvovanie robotníkov, ktorí budovali „sídlisko Juh“, teda panelové domy na Dolnej ulici) bol tak isto náhodný, ako aj jeho náhle zmiznutie zo dňa na deň až v treťom tisícročí, keď už medzitým objekt slúžil aj ako diskontná predajňa. Dnes sa tam už len prázdny pľac…
Bolo predsa treba aj študovať. Tak sme sa snažili. Humanitné predmety gymnázia v tom čase učili a skúšali nepochybne prísni a nároční profesori (aj pekní – mnohí si určite spomenú na Gabiku K., do ktorej boli isto mnohí študenti platonicky zamilovaní). Matematika súdruha Emila M., ruština profesorky Márie B., chémia pani Oľgy T., nemčinárka Elena S., no a najmä jedna legiend mnohých študentských generácií Gymnázia – slovenčinárka a francúzštinárka pani M. Mimoriadne inteligentná, vzdelaná a náročná profesorka, ktorá však bola aj vynikajúcim psychológom.
Obyčajne si dávala dvoje okuliare. Na tie dioptrické si nasadila tmavé slnečné a vtedy nemal nikto šancu!Iba zopár jej vyvolených obľúbencov, ale nešetrila ani tých. Jednoducho pani M. videla a vedela všetko…

Anton A. Pižurný

Foto: Pri soche Sládkovičovej Maríny v neďalekom Sliači.

Post scriptum: …V 50tych rokoch bol na návšteve Štiavnice básnik Jaroslav Seifert, laureát Nobelovej ceny za literatúru. O Štiavnici povedal: „Banská Štiavnica je podle mého mínění město, nehodné lidu svého…“