Keď sme boli chlapcami, môj najlepší kamarát Igor mal rodinu v Čajkove. Bolo to kdesi pri Tlmačoch za Levicami. Mali tam vinice a keď sme boli prvákmi na strednej škole, pozvali ma na oberačku hrozna.
Oberačka samotná bola robota dosť nudná, ale nepretrhli sme sa. Viac sme sa rozprávali, než robili. A tak som sa dozvedel, že obyvatelia Čajkova sú „Čiľejkári“, pretože nehovoria „teraz“, ale „čiľ, čiľej“.
Všimol som si, že neďaleko nás chodili dievčatá a ženy v pekných krojoch, hoci nebol žiaden sviatok. Už sa mi zapaľovali lýtka a prebúdzali sa hormóny, tak som hľadel kade tade, bol som prekvapený, aké boli tie dievčence pekné. Pripadali mi ako víly z neskutočného sveta Dobšinského rozprávok…
Na obed Igorova mama pod starú slivku rozprestrela ľanový obrus, naň z košíka vyložila varené vajíčka, klobásky, šunku, zeleninu, fľašu vína. To bol piknik, na aké sa nezabúda. Raňajky u Tiffaniho šuvix. Vzduch bol mäkký a voňavý, vtáčence sa išli pretrhnúť, ktorý dlhšie a rýchlejšie. Po poháriku vínka sa mi zakrútila hlava a tak som sa natiahol do tieňa slivky. To, čo sa mi snívalo, to si radšej nechám pre seba. Keď som sa zobudil, ostatní už dávno oberali kdesi na konci riadkov.
Všetko dobre dopadlo a nakoniec teta povedala, že v ten deň sa už nebudeme vracať, ale prespíme tam. Paráda! Večer bola v Kultúrnom dome zábava. Nemal som príliš rád také akcie, ale čosi ma ťahalo…
Ledabolo sme sa priblížili k oknám, z ktorých sa rinul úžasný viachlasný spev. Opatrne som nakúkal:
– Aha pozri Igor, aj tamtá je aká pekná!
– Aj tam, tá napravo.
– Aj tam! Aj tam!
Čiľejkárky, ktoré nádherne oduševnene spievali, boli totiž pekné VŠETKY!
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
foto archív autora
Celá debata | RSS tejto debaty