PANDORA

Jedného dňa som namiesto do škôlky išiel s mamou a sestrami do Nemocnice. Najskôr mi pán doktor pozrel do hrdla takou odporne suchou drevenou paličkou, spľasol rukami a niečo si potajomky hovorili s mojou mamou.

Potom ma mama so sestrami vypoďkali do izby s posteľami, aby som si obliekol pyžamo, že sa tam pohrám a trocha si pospím. To sa mi už prestalo páčiť. Mama s jednou sestrou odišla na záchod. Ostala so mnou sestra Renatka, ktorá vytiahla novučičkú, voňavú knižku, ktorá sa volala „Husiarka Hanka“ a začala mi z nej čítať. Bolo to krásne, pomaly som zaspával. Vtedy Renatka vstala, položila Husiarku Hanku na stolík a potichu mi povedala, že tiež ide na záchod.

Bola to zrada! Z toho záchoda sa už žiadna z nich nevrátila a ja som s veľkým plačom dlho nemohol zaspať.

Samotná operácia bola niečo také príšerné, že aj dnes, po rokoch, mám z toho husia kožu. Pamätám si, že mi pán doktor pichol veľkú injekciu do hrdla, sestrička mi silno držala zozadu hlavu. Blížili sa mi do úst strašné a lesklé kliešte… A potom do bielej misky s modrým okrajom zo mňa čosi vypadlo. Boli to moje mandle…  Krčné, aj nosové.

Nemohol som nič jesť, len piť kakao a neskôr jeden rožok. Boli to najstrašnejšie dni môjho života. Ale Renatka, ktorej som už zradu odpustil, mi potom stále chodievala čítať Husiarku Hanku a tak sme to vydržali.

Knižku Husiarka Hanka som mal aj vtedy, keď som bol už prvákom na Základnej deväťročnej škole. Jedného dňa nám naša pani učiteľka povedala, že v akomsi Vietname je vojna a deti sa tam majú zle, že by sme im my, slovenské deti mali poslať nejaké hračky. Tak moji spolužiaci nosili všelijaké drevené, aj plyšové hračky, cukríky. Ja som rozmýšľal nad tým, že vojna je naozaj strašná a že Vietnamské deti musia mať veľký strach a musia byť veľmi smutné.

Preto som sa rozhodol, že im pošlem moju milovanú knižku Husiarka Hanka. Pani učiteľka sa sice usmiala a povedala niečo, že nevie, či deti vo Vietname vedia čítať po slovensky, ale že im to možno niekto bude vedieť preložiť.

A tak sa aj stalo. Husiarka Hanka bola poslaná deťom do Vietnamu. Lebo som už vtedy vedel, že prichádzame o to, čo máme najradšej…

.::

Anton Pižurný