PANDORA

MALÝ BIELY PSÍK
(Už navždy nikdy)

Platon bol v Bratislave, tak sme si v jeho kúrii urobili menší happening, kde bolo zopár zaujímavých ľudi a aj moja bývalka M. a kamoška Mica.

Chodievali sme si po mlieko hore k rodine, ktorá nad dedinou chovala kone a ovce. Slnečným septembrovým dňom, (v ktorom bolo už cítiť jeseň, ale Slnko bolo stále mocné a dávalo nádej, že leto ešte nekončí), príjemne spráskaní išli sme sa prejsť po mlieko s M. a s Micou. Ja som M, ešte stále nevýslovne, závislácky miloval, hoci ona to už dávno ukončila a medzi nohami jej prešla polovica chlapov a chlapcov v meste. Proste – debil. Vedel som to, ale bol som vďačný ako taký psík za každý moment, ktorý som mohol stráviť v jej blízkosti. V istom okamihu, keď sme veselo putovali, nechtiac sa ma dotkla a ja, keď som pocítil jej pružné rameno pod čiernou mikinou, ostal som od blaha, ktoré ma zalialo, ako zasiahnutý bleskom! Ona sa samozrejme hneď odtiahla a zamračila sa.

Ako sme tak kráčali dolu veľkou zákrutou, prechádzali sme sa popri staršom banskom dome, kde som zbadal na dvore bieleho pudlíka a mačku. Chvíľu som na nich hľadel, neveriac svojim očiam. Mačka stála ako ovečka so sklonenou hlavou a zozadu ju malý biely psík obšťastňoval len taký fukot. Chápete? Psík, malý smiešny biely psík preťahoval mačku. Za krásneho bieleho skorojesenného dňa pri Banskej Štiavnici. Bol to pre mňa v tej chvíli taký silný metaforický obraz, že som ani nedovážil pozrieť do tváre mojim spoločníčkam, ktoré to tiež sledovali. Akt sa priblížil k vrcholu a náš psík ukojený capol z mačky.

Ja som si po celý čas myslel, že to ten psík mačku znásilňuje! Mačka však chvíľu nehybne stála a nevyzerala, že by chcela niekam utiecť. Dokonca si celá zachlpená blažene prehla chrbát. A vtedy som to pochopil. To nebola násilná scéna, kvôli ktorej by sme mali volať na Greenpeace, ale to bola scéna milostná. Tej mačke sa to páčilo! Mica sa na to pozerala a neveriacky krútila hlavou.

Ohúrený som sa odvážil pozrieť na M. S prižmúrenými očami hľadela na mačku a usmievala sa. Usmievala! Potom sa pozrela pohŕdavo na mňa a so spevom odbehla ďalej poza dom po chodníčku do riedkeho lesa. Cítil som sa ako odkopnutý prašivý pes a vtedy som asi po prvýkrát pochopil, že u nej už naozaj nemám ani najmenšiu nádej.

Ani najmenšiu. Už nikdy navždy. Už navždy nikdy.

.:.
Anton Pižurný

Zlatá skrinka