PANDORA

Aj v našej bigošárni na vojne se mali knižnicu. Ako vyštudovaný knihovník som ju nemohol vynechať. Pracovala v nej knihovníčka, ako vystrihnutá z českého seriálu „Chlapci a chlapi“. Okuliarnatá plachá putička, ktorá sa však vedela riadne ozvať, ak nejaký vojak išiel „cez“ a prekročil bežné hranice komunikácie. Knižnica bola oázou pokoja v zelenom blázninci.

ASUT, čiže „Armádní soutěž umělecké tvořivosti“ bola naskrz formálna súťaž, z ktorej sa všetci vojaci len smiali. Bola to len angažovaná fraška, ktorej úlohou bolo hlavne adorovať Komunistickú stranu, naše hrdinské bojové tradície a priateľstvo so Sovietskym zväzom. Zistil som však, že je to celkom dobrá ulieváreň. Mohli sme chodiť do knižnice, „študovať materiály“ a pripravovať sa na súťaž. Vymyslel som, že urobíme literárne poetické pásmo. Nahovoril som troch ďalších kamarátov. Ani neviem prečo, vybral som básne Novomeského. Pamätám si dodnes len začiatok: Baletky výbuchov po svete rozvojnenom/ po hlavách tancujú,/ po hlavách;/ich sukne zhŕňajú sa v spŕškach strašlivých… Asi sa mi tie riadky zdali aj mierne erotické, tak sme išli do toho. Nacvičili sme pásmo, tuším sme mali k tomu aj hudobný podmaz.

Ako áno, ako nie, suverénne sme s tým vyhrali všetky kvalifikačné kolá, až sme sa nakoniec dostali až do finále súpťaže, ktoré sa odohrávalo na divízii v Sušicích. Tak sme mali tri dni vegetu. Lenže, ouha! V Sušicích na divizi bol už preložený môj kamarát – pisár Marcel Vanek, ktorý si tam našiel parádnu ulieváreň v propagačnom oddelení. Keďže sme sa dlhšie nevideli, bolo čo oslavovať. Milosrdná pamäť mi však tieto chvíle vymazala, pamätám si len, že som sa na druhý deň prebudil na kope transparentov s hrdinskými bojovými heslami a príšerne ma bolel celý človek, v hlave mi naozaj tancovali baletky výbuchov. O našom vystúpení nemohlo byť ani reči. Stála nado mnou staršia, celkom pohľadná práporčíčka a zalamovala rukami:

– Vy nejste normální! Jak to, že nepujdete soutěžiť? Vždyť jste to měli mít vyhráno!

Nuž, takto skončila moja umelecká kariéra v zelenom. Keď sme sa zo Sušic vrátili do domovskej posádky v Domažlicích, náčelník štábu nášho práporu, nadporučík Baran, už samozrejme o všetkom vedel. Najprv ma chcel zavrieť do basy, potom, keď objavil v trezore fľašu koňaku, ktorú mu poslal Marcel, tak sa len zasmial a hodil rukou…

.:.

Anton Pižurný

13.8. 2017