PANDORA

Začiatkom sedemdesiatych rokov som sa po prvýkrát dostal počas školských prázdnin do tzv. „Putovného pionierskeho tábora“. Bol to naozaj tábor putovný a počas dvoch týždňov sme sa s našimi stanmi viackrát sťahovali. Bol to tábor tak trocha v skautskom duchu, keďže väčšinu sme si museli robiť sami. Stavať stany, variť, tvoriť program a podobne.

Posledným našim táborom bolo Kláštorisko v Slovenskom raji. Už cesta tam bola dosť náročná, keďže sme museli šľapať niekoľko kilometrov lesom až tam. Ale neľutoval som. Bola to taká magická a krásna cesta, že keď sa na jej konci pred nami otvorila dolina Kláštoriska, mal som pocit, akoby sme prišli do akejsi tajomnej krajiny. Stany sme si postavili celkom hore pri lese, urobili sme aj kuchyňu a vztýčili sme táborový stožiar.

Roklina Kyseľ, Prielom Hordánu, Čingov a Tomášovský výhľad – to sú miesta, ktoré sa mi odvtedy navždy vryli do srdca a pamäte.

Dolina Kláštoriska nebola veľmi obývaná, v podstate tam okrem nás vtedy nebol nik. Tábor sme si strážievali v noci v hodinových intervaloch po dvojiciach. Mne s kamarátom zo stanu raz pripadla služba od jedenástej do polnoci. Sedeli sme pri tlejúcom ohníku uprostred tábora, zabalení v dekách a zhovárali sme sa o všeličom. Keď som do ohňa prihodil kus suchého konára, gejzír ohnivých iskier na chvíľu osvetlil okolie. Blížila sa polnoc a ja som pocítil potrebu ísť na záchod. Nechcelo sa mi potkýňať sa k plechovým búdam neďaleko a tak som sa vybral kúsok nižšie, k akémusi múru. Učupil som sa a vtedy som s prekvapením zistil, že som vlastne v priestore, ktorého kamenné múry, zarastené trávou, trčiace zo zeme, kedysi tvorili miestnosť. Pripadlo mi to veľmi zvláštne a strašidelné a tak som radšej ani neurobil to, prečo som tam prišiel. Postavil som sa a v tej chvíli zaznel strašný výkrik, ktorý sa rozliehal celou dolinou Kláštoriska, až sa jeho ozvena stratila v lese. Stuhol som a krvi by sa vo mne nebol dozeral. Nechápal som, čo to mohlo byť a veľmi som sa bál.

Keď som sa vrátil k ohňu, môj kamarát sa tam celý triasol v deke a len hlesol: – Počul si to? Nemo som prikývol. Nevedeli sme si vysvetliť, čo to bolo a ledva sme vydržali, kým nás vystriedali.

.:.

Po mnohých rokoch som na internete našiel fotografiu Kláštoriska po archeologickom výskume. Pozorne som si ju prezrel a prekvapený som zbadal, že onej pamätnej noci som chcel vykonať svoju potrebu uprostred chrámu Kláštoriska. Na kláštorisku sa nachádzajú rekonštruované ruiny kartuziánskeho kláštora z prelomov 13. a 14. storočia.

(c) Anton Pižurný

Biela skrinka (úryvok)

foto a.a.