„Šuster – flek, uchytil kopyto a bežal preč“, – takto pred viac ako polstoročím pokrikovali na mojich bratov kamaráti. Náš otec bol totiž obuvník – šuster. Ale nie hocijaký „príštipkár“. On bol vážený pán majster obuvníckeho remesla.
Obec Prenčov mala pred 60 rokmi 600 -700 obyvateľov. Z nich šiesti boli obuvníci. Dnes tomu asi nikto neuverí, veď v dedine nie je ani jeden opravár obuvi. Niektorí aj začali s opravou, ale vraj sa to neoplatí. Ako to teda bolo voľakedy?
Otec počas svojho dlhého života vlastnými rukami vyrobil niekoľko stoviek párov topánok a čižiem, či už mužských, alebo ženských. V širokom okolí bol známy ako dobrý odborník vo svojom remesle: Budúci zákazník prišiel k nám a dojednali sa na zákazke. Teda či to budú čižmy sviatočné, alebo pracovné, jednoduché alebo parádnejšie. Otec potom odmeral zákazníkovi nohu, tak ako sa berie miera na šaty, šírku v oprstoch a priehlavku, šírku lýtka pod kolenom a dĺžku sáry čižmy. Doma mal vždy zásobu koží hovädzích, bravčových, či teľacích. Kože na podrážky, tzv. „krupóny“, boli z hrubej bravčovej kože. Parádne dámske poltopánky boli lakovky.
Prípravné práce boli prevedené, mohol začať s vlastnou výrobou. Nemal žiadnu osobitnú dielňu.
V izbe, ktorá bola aj spálňou a jedálňou, mal v jednom rohu „pankeľ“ na ktorom pracoval. Bola to vyvýšená drevená podlaha, na nej trojnožka na sedenie a stolík – pankeľ, s rozličnými pomôckami. V malých krabičkách mal drevené klinčeky rôznej dĺžky a hrúbky, dratvu, obuvnícku smolu, rôzne nože, nožnice, kladivá, kliešte a samozrejme cez okraj stolíka prevesený „lápsik“. Bol to asi 3-4 centimetre široký kožený pás, zošitý do tvaru kruhu (ako duša na bicykli). Ním si pridržiaval topánky alebo čižmy pri práci. Jednou nohou remeň pristupil, topánku si položil na kolená, pridržal ju hornou časťou lápsika, aby pevne sedela na kolenách. (Lápsik mal aj inú funkciu. Bol postrachom nás detí: keď sme neposlúchali, veru nás ním vyobšíval.)
Vhodnú kožu na plánovanú obuv si rozložil na stole a podľa papierového vzoru vystrihol jednotlivé diely budúcich čižiem alebo topánok. Tie potom pozašíval na obuvníckom šijacom stroji. Pozašívané časti natiahol na drevené kopyto a začal pribíjať podošvu. Priklepnutím kladiva na šidlo si urobil dierku a potom do nej vsadil klinček. Aby podošva pevne držala, klinčeky pribíjal vo dvoch radoch.
.:.
Janka Pižurná
SPRIADANIE MYŠLIENOK
Celá debata | RSS tejto debaty