PANDORA

Stará mama niekedy hovorievala, že za druhej svetovej vojny na ich dom padla raketa a zapálila strechu. Bývali u nich aj Nemci a že boli poriadni a slušní a Rusi brali hodinky. A že u dolných susedov bol v kope hnoja sud, v ktorom býval jeden človek, ktorý sa tam ukrýval, lebo nechcel ísť na vojnu. Chvíľu bol u nich aj ruský zajatec, ktorý pomáhal okolo domu. Ostala po ňom drevená pekne vyrezávaná krabička, ktorú mám podnes. Je na nej azbukou nápis „NIŠ“. Premýšľal som nad tým, ako mu muselo byť smutno, keď to vyrezával, ako mu bolo beznádejne nanič. Až po 40 rokoch som sa dozvedel, čo to vlastne znamenalo. Ten zajatec nebol ruský ale srbský a „Niš“ bolo jeho rodné mesto.

Pravdaže, aj my sme sa hrávali na „Rusov“ a „Nemcov“. Najlepšie to bývalo v starom humne za záhradou. Bolo tam prítmie. Prenčovské deti iba občas prišli k nám, lebo som bol „chlapec z mesta“. Raz sme prišli na návštevu k jednej rodine, kde sa v záhrade hralo plno detí. Ja som bol oblečený len v červených trenírkach a hanbil som sa ísť medzi ne. Najmä, keď som medzi nimi zbadal pekné dievča s dlhým vrkočom. Rodičia, ktorí sedeli v kuchyni s domácimi, ma stále posielali von. Ja som sa ošíval. Mama potom prišla k oknu a povedala deťom na záhrade:

• Počkajte. Tonio za chvíľku príde.

Tak to už bolo na mňa priveľa. „Tonio“ ma volali iba doma. To preto, lebo večer predtým, ako som sa mal narodiť, boli sestry s otcom na akomsi španielskom filme, v ktorom sa hlavný hrdina volal Antonio.

Celý červený v lícach a v červených trenírkach som sa nakoniec vynoril spoza rohu domu do záhrady. Deti sa zastavili a obzerali si ma. A vtedy posmešne povedal najväčší chalan z nich.

• Toto má byť nejaký Tónio?

Deti sa rozosmiali a mne nenapadlo nič iné, len im vyplaziť jazyk. A smiala sa aj tá pekná s vrkočom! Rozbehol som sa preč, utekal som a utekal. Zastavil som sa až v hustých kríkoch pri pálenici a domov som sa vrátil večer…

.:.

(c) Anton Pižurný

Spriadanie myšlienok

(úryvok)