Vodu, vodu, nechcem ja ju. . .

30. novembra 2017 05:44, Prečítané 3 686x, Anton Pižurný, Nezaradené

… včera som si uvedomil, že vlastne sa básnik a textár Jožo Urban podobal na českých mladých poetov Václava Hraběho i na Jiřího Wolkera. Všetci traja boli pekní mladí muži, Václav a Jiří zomreli mladí, obaja vo veku 24 rokov, Jožo opustil toto naše slzavé údolie 35 ročný. V jeho poézii cítiť nielen tvorbu vyššieuvedených českých básnikov, ale hoci aj Kainara, Seiferta, Vrchlického, zo svetových autorov napríklad Ginsberga, či dokonca Majakovského.

Jožo bol (zatiaľ asi) jeden z posledných skutočných bohémskych básnikov, ktorý sa na nič nemusel hrať a svoj talent plnými hrsťami rozhadzoval na všetky strany, akoby tušil, že sa celý rozdať nestihne.

Pamätám si, ako som raz bol u neho v byte vo Zvolene neďaleko námestia, kde mi v jeho papundeklovej zelenej kutici, ktorú si vytvoril v rohu obývačky, – v jeho básnickej dielni – ukazoval, že má napísať text pesničky na hudbu Vaša Patejdla:

– No povedz, Tony, tá pesnička má byť na tému „voda“. To je už čo za tému?“ – zasmial sa a nalial nám štedro do pohárov našu obľúbenú whisky.

Túto pesničku som potom poprvýkrát počul v autobuse za Banskou Štiavnicou, v ktorom bol len šofér a ja. Ten si zapol rádio a v tej chvíli začala prázdnym autobusom znieť “Voda“. Uvedomil som si, že je to onen Jožov text. Bol to zážitok priam mystický. Jožo bol vtedy už po smrti…

Jožo začínal, podobne ako mnohí ďalší (aj dnes známi) literáti v Novom slove mladých, kde rubriku poézie viedol Vojtech Mihálik a rubriku prózy Oľga Feldeková. Mihálik ale v podstate Joža nemusel už nič učiť. Je zaujímavosťou, že Mihálik, ktorý trval na tom, že adept na remeslo básnické musí v prvom rade zvládnuť viazaný verš, potom môže písať aj voľným veršom, vydal básnickú zbierku Apassionata (viazaný verš vo forme rispetov) v roku 1964, v roku, v ktorom sa narodil Jožo Urban.

Jožova tragická smrť v zdemolovanom aute nad Zvolenom je dodnes zahalená rúškom tajomstva. Po jeho smrti sa zrazu vynorilo množstvo jeho priateľov a „priateľov“, ktorí na neho spomínali a spomínajú. No neviem, či by sa samotnému Jožovi prílišné okiadzanie jeho pamiatky niektorými páčilo.

Asi nie.

.:.

Anton Pižurný

RISPET PRE JOŽA (53)

Skrehnutý kŕdeľ holubov sa kolíše

hojdavo, ustráchane ľadovým vzduchom.

Tak si si teda odskočil aj do ríše,

kde naveky spravodlivo vládne Duch. On

ešte nepovedal všetko, čo sa malo,

hoci ani toho nebolo tak málo.

Nie je všetko veru ešte dopísané,

buble báseň vymáčaná ráno v rane.