PANDORA

13. mája 2006 ma osud odprevadil a zavial na šesť týždňov na ostrov za Madagascarom, doprostred Indického oceánu na ostrov La Reunion – z francúzštiny – Stretnutie. Vrátil som sa 4. júla 2006.

Už začiatok cesty bol zaujímavý. Po pristaní z Bratislavy o desiatej dopoludnia na Letisku Orly v Paríži som mal čas až do ôsmej hodiny večer, kedy mi odlietal Boeing 747 jedným vrzom 12 hodinovým letom bez medzipristátia až na La Reunion. Našťastie som bol s Táňou dohodnutý, že ma bude navigovať telefónom. Našiel som na páse svoju batožinu a vošiel som do haly. Zazvonil mi mobil. Bola to Táňa. Volala mi z La Reunionu:
– Tak ťa Tony, vítam v Paríži.
– Ďakujem, Táni. Čo bude ďalej?
– Máš teraz dosť času. Choď na kávu, zapáľ si. Do Paríža sa ti neoplatí ísť, je to dosť ďaleko a ešte by si náhodou zablúdil.
– Tak dobre a potom?
– Pozri sa doľava od hlavného vchodu. Vidíš tam tie checkingy?
– Áno vidím…

V tej chvíli ostal môj mobilný telefón hluchý! Darmo som do neho ťukal, vyberal baterku a sim kartu. Nič. Ostal som sám v obrovskom kolose parížskeho letiska Orly, ja, človek s len chabými znalosťami nemčiny a angličtiny, bez pasu, iba s občianskym preukazom, s letenkou, ktorú tvorilo iba akési potvrdenie, vytlačené na atrametnovej tlačiarni. Človek, ktorý letel po prvýkrát v živote. A teraz čo? Našťastie som mal pri sebe niekoľko strán nášho dialógu s Táňou, ktorá mi písala z La Reunionu do Štiavnice na Skype, ako budem na letisku postupovať.

Čas na letisku Orly som si krátil, ako sa dalo. Keďže mi ten mobil vypovedal službu, bol som tam celkom sám, len s taškou s niekoľkými tričkami, fľaškou borovičky pre domácich a s pár eurami. Doklady som mal v ľadvinke na sebe.

Prechádzal som sa obrovským letiskom, vnímal som pestofarebné panoptikum ľudí z celého sveta. Vychutnával som si to v malom bare pri riadne silnej káve s Camelkou v ústach a písal som básničky. Úžasné prostredie na písanie. Na letisku v Paríži

Odrazu do haly vbehli policajní ťažkoodenci a všetkých nás vyhnali na okraj, za pásky. V hale totiž zbadali opustenú cestovnú tašku. Umiestnili nad ňu taký veľký zvon. Po určitej chvíli sa stiahli a všetko sa dostalo „do normálu“. Rozhodol som sa, že si dám kávu a k nej Camelku. Siahnem si na bok – ľadvinky nikde! Oblial ma studený pot (tentoraz to bolo doslova tak, košeľa by sa mi dala žmýkať).

Čo teraz? Sám uprostred letiska v Paríži, bez dokladov, bez letenky, bez peňazí, bez funkčného mobilu. Bol som Nikto v bode Nula.

Tých niekoľko minút bolo asi najstresujúcejších v mojom živote. Je však zaujímavé, že človek v takýchto chvíľach upadne do zvláštnej apatie, ktorá má dokonca akýsi humorný nadhľad. Potom som si spomenul, že pred zásahom polície som sedel na prvom poschodí pri reštaurácii. Odvtedy však ubehol už dlhší čas, ale predsa len som sa tam išiel pozrieť.

– Bola tam! Zdalo sa mi to neuveriteľné, ale bola to skutočne ona a v nej všetko, čo som v nej mal.
Tuším ma vtedy aj slzy zaliali, vzopäl som ruky a zdvihol tvár k nebu…

.:.
(c) Anton Pižurný
Zlatá skrinka a La Reunion
foto Branislav Jobus