PANDORA

Hudobná výchova bola fajn. Niekedy nám ale súdružka učiteľka celú hodinu púšťala len vážnu hudbu, ktorá naozaj mojich spolužiakov nebavila.

So súdružkou učiteľkou som sa však nakoniec rozkmotril. Raz sme na Hudobnej výchove na hodine teórie preberali noty. Celé, polové. Pani učiteľka na čiernu tabuľu bielou kriedou nakreslila päť rovných čiar, na začiatok notovej osnovy namaľovala krásny husľový kľúč, aký dokázala iba ona. Potom sa sústredila a začala do osnovy kresliť jednotlivé noty. Skúšal som to aj ja vo svojom zošite, ale nešlo mi to tak pekne ako vyzerali tie jej. Položil som preto pero a hľadel som na ňu, ako ako pekne maľovala noty.

„Čo je Tonko, prečo sa tak pozeráš? – spýtala sa ma udivene. – Viete súdružka učiteľka, keď ja to tak pekne neviem. Tie vaše sú také krásne ako… ako… ako krumplíky!“ – úprimne som povedal čo mi prvé napadlo a aj preto, lebo osnova mi naozaj pripomínala úhľadné hriadky zemiakov a v nich guľatučké noty zemiakov. Celá trieda sa nahlas rozosmiala. Reakcia súdružky učiteľky však bola celkom nečakaná. Očervenela, nahnevane sa na mňa pozrela:
– Daj sem žiacku knižku!

Išiel som k nej a podal som jej ju. Napísala mi do nej v riadku Hudobná teória veľkú päťku a ešte ju podčiarkla. Nerozumel som, prečo.

.:.
BIELA SKRINKA
(v rukopise)