13. mája 2006 ma osud odprevadil a zavial na šesť týždňov na ostrov za Madagascarom, doprostred Indického oceánu na ostrov La Reunion – z francúzštiny – Stretnutie. Vrátil som sa 4. júla 2006.
…Táňa šoféruje, túlame sa stovkami tunelov, obmývanými tamarinami, – to sú také krásne jemné vodopádiky, ktoré stekajú po úbočiach ostrova. Deň predtým mi Francis práve hovoril, že sa konečne plánuje na zlepšenie dopravy na ostrove (na cesty neustále padali veľké kamene) vybudovanie obrovského mosta za mnoho miliónov eur. Ten most má dostať meno Rue de Tamarine.
V mojej modrej košeli z Madagascaru, rozvláčny a otvorený dokorán od skvelej zamal od Christophera (a ktorého darček si vezieme v aute) vo výbornej nálade na Táninu prosbu idem ešte kúpiť po krásnom dni do poslednej otvorenej benzínky pred hlavným mestom Saint Denis fľašu whisky, kým Táňa čaká na parkovisku.
Odrazu stuhnem: pred benzínkou postáva kopa kukláčov! Nebojím sa však, poviem Bonsuár, prejdem pomedzi nich a smelo strčím hlavu do okienka. Jediné, čo však dokážem povedať, je „Whisky!“.
Krásna mulatka za okienkom sa usmeje, nič sa nepýta a podáva mi najdrahšiu fľašu. Hodím je bankovku (som rád že som to vôbec dokázal), chmatnem po fľaši a odchádzam. Idem koridorom čiernych kukláčov, ktorí dvíhajú palce a kričia so smiechom za mnou: – Whisky, whisky… Mňa by sa v tej chvíli krvi nedozeral. Hehe, keby tí tak vedeli čo máme v aute od Christophera…
Keď prídem na parkovisko k nášmu autu, všimnem si, že za nami parkuje veľké čierne pohrebné auto. Na zvláštnom mieste neďaleko mora a pod rozsvietenou benzínovou pumpou.
Prichádzam s nákupom, zrazu sa tak strhnem, až ma zaleje pot! Z ničoho nič pohrebnému autu začala hučať siréna, blikajú všetky svetlá, dokonca začalo poskakovať na kolesách. Opatrne sa zadívam za volant. Nikto v ňom nesedí. Táto scéna mnou tak otriasla , že dosť dlho stojím na parkovisku s fľaškou v ruke a nevládzem sa ani pohnúť.
Táňa to vidí a volá na mňa. Smeje sa tomu a dáva si prvý hlt z fľaše rovno za volantom. Vôbec jej nevadí, že bude šoférovať. Pýtam sa jej:
– Videla si to? Čo to je?
– Ále, to je nejaká porucha. Je to len veľmi čudné…
Dnes už viem, čo znamenalo…
.:.
Anton Pižurný
Pán Niktovbode Nula
(úryvok z rukopisu)
foto a.a.
Celá debata | RSS tejto debaty