… Nakoniec som s rodičmi opúšťal legendárny Balaton. Maďarské pláne a puszty ostávali za nami a my sme sa blížili k hraniciam našej vlasti, Československej socialistickej republiky. Dlho sme museli čakať na Colnici. Muži v uniformách, akosi čudne nervózni, pobehovali na oboch stranách. Bolo to už nadránom a augustové ráno pomaly predznamenávalo prichádzajúcu horúčavu…
Konečne nám maďarskí colníci vrátili pasy a jeden z nich sa začudovane spýtal, či nevieme, čo sa u nás deje.
Nevedeli sme. Bolo to presne v noci na 21. augusta 1968. V tú noc nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
🙁
…Môj otec Anton, hoci vedel po grécky, nemecky, francúzsky, vyštudoval vo Viedni a ovládal švabach, neovládal azbuku. Moje sestry mu teda museli prekladať na provizórnych transparentoch a na múroch nápisy, ktoré tam boli, napríklad: „Ivan, iďi damoj“ (Ivan, choď domov) a podobne.
Bola to veľmi zvláštna doba. Raz ráno som sa zobudil na obrovský hukot za oknom. Vyzrel som von a zostal som ako obarený. Našou ulicou hučali obrovské kovové príšery, s namaľovaným bielym pruhom. Do izby vošla moja mama a povedala:
– Synček, asi bude vojna…
Rozplakal som sa. Vedel som, že vojna je veľké zlo, ale nechápal som, prečo by sme sa mali zabíjať s Rusmi, keď to predsa dovtedy boli naši „bratia“. Mama zobrala veľké tašky a išla sa postaviť „do fronty“, teda do radu pred obchod, lebo ľudia si kupovali veľké zásoby potravín. Múku, cukor, konzervy. Mne sa z tej doby veľmi páčili najmä „Dubčekove rožky“, ktoré mali skvelú chuť a boli riadne veľké.
Pre chlapca v mojom veku to bolo v roku 1968 zaujímavé obdobie. V politike sme sa nevyznali, videli sme len to, čo sa dialo. Po kovových príšerách s bielymi pásmi zostali rozbité krajnice asfaltiek, smrad a strach.
Vojačikovia, ktorí na svojich zelenohnedých autách s klikyhákmi namiesto značiek sa tmolili po našom mestečku, neboli žiadni veľkí frajeri. Mali dosť čudné červené tváre, zvláštne šikmé oči, niektorí aj ryšavé vlasy a nevraveli po rusky, ale akousi čudnou rečou. Prihovárali sa nám, ale my sme nemali záujem, lebo naši rodičia ich nemali radi, lebo boli okupanti.
Nápis „Okupanti domov“ bol dlhé roky napísaný aj na múre nášho Schubertovho parku. Bol síce aj zamazaný, ale písmená vždy nakoniec vystúpili a dali sa čítať. Tiež bola na jednom dome dlhé roky aj po roku 1968 pri maďarskom gymnáziu napísaná veľká jednička s bodkou. Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, kto bol autorom nápisov. Bol to Pavel P. a objasnil mi, že tá jednička znamenala, že tam býva prvý kolaborant mestečka.
.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
Chlapci zo Schubertovej ulice
Tak, ako je to napisane, evokuje, ze to bolo ...
... 1. kolaborant mestečka POPRAD ....kto je ...
Tiskarienka, tak to bude fatálny omyl, ja vonkoncom... ...
Jeho poznamka je logicka bez ohladu na to, ci ...
Ujčok ste skvelý. kde si môžem prečítať ...
Celá debata | RSS tejto debaty