V nadmieru príjemnom období tohtoročného predĺženého leta v septembri sme sa vybrali do Štúrova na kúpaliská Vadaš. Bolo to geniálne rozhodnutie: Po sezóne, tak žiaden stisk, všade čisto a voda ako čaj. Po výdatnom kúpeli sme samozrejme vyhladli a tak sme sa vybrali obzrieť si ponuku reštauračných zariadení. Mňa najviac oslovila misa s pečenými klobáskami a údenými kolenami. Nuž vybral som si jedno fajné koleno a ukazujem ho peknej blondínke: „Toto si prosím!“ Usmiala sa a napichla ho na mise. „Prosím si k tomu horčicu a dva chleby. A pivo.“ – slinky mi začali šantiť. Pozriem sa však lepšie a hľa – tá tvár sa mi zdala povedomá: – „Eva, si to ty, te vagy ?
Usmiala sa a prikývla hlavou, že veru hej. Bola to moja prvá platonická láska z rodných Želiezoviec, Éva Sz. Ona chodila do maďarskej základnej školy, ja do slovenskej. Po mnohých a mnohých rokoch sme sa spoznali na Facebooku a dnes po prvýkrát aj v reále.
Eva si na chvíľu s kávou prisadla ku nám. Povedal som jej, že práve dokončujem knihu spomienok „Biela skrinka“, kde píšem aj o nej. Ako som stratil dych, keď som ju uvidel na konci ulice a musel som si sadnúť na lavičku, kým som to predýchal.
Potom nám ešte predstavila aj jej dcéru s dvojročnou vnučkou. Leto okolo nás pomaly plynulo a ja som si uvedomil, že som sa s ňou vlastne zhováral po prvýkrát v živote, pretože kedysi som na to nenabral odvahu…
.:.
Anton Pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty