je názov zatiaľ poslednej (jedenástej v poradí) zbierky poézie českého básnika Jiřího Rybišára, ktorá práve vyšla.
Ide o básne so špecifickou atmosférou a s osobitým štýlom, nie náhodou podobné tvorbe českých básnických velikánov Vladimíra Holana, alebo Josefa Kainara (ktorého poznal aj osobne, ako aj ďalších).
Dovolil som si k nej na prianie autora napísať Doslov:
Poležiačky na dreve strávime život svoj: od kolísky, cez posteľ, po máry. Tá chvíľa, ktorú si postojíme s pocitom víťaza alebo obesenca, je príliš krátka pre pamäť. Žime tak, aby vtedy, keď si ľahneme naposledy, aspoň na chvíľu všetci vstali.
Tá chvíľa má v sebe večnosť kameňa, srdce je tiež niekedy z kameňa, dom má v sebe pamäť skál. Je to dom, ktorý si postavil Odysseus okolo postele, jej jednu nohu tvorí kmeň koreňa stromu, s prstami pevne vborenými do zeme. V tomto dome prídeš na to, že tvoja smrť je kohosi ďalšieho novým začiatkom. Keď v tme nahmatáš koniec kruhu, posadíš na s novým, ešte mäkkým srdcom na obrovskej guli, rútiacej sa Všehomírom a prídeš na to, že v každom slove je nekonečno, v každom okamihu je záblesk večnosti.
Na konci všetkého nie je smrť. Na konci všetkého je život.
(Anton Pižurný)
Celá debata | RSS tejto debaty