PANDORA

Keď som sa narodil, môj otec zasadil malú jablonku. Rástla spolu so mnou na malej čistinke na začiatku našej záhrady. Keď bola väčšia, zarodila malými jabĺčkami, ktoré ale neboli príliš chutné. Občas som si jedno odtrhol, posadil som sa k nej, oprel som sa o jej kmeň, jedol som chlieb s malinovým lekvárom našej mamy a zahrýzal som to jabĺčkom.

Keď sme boli v Tatrách, napadlo mi, že si odtiaľ zoberiem domov malú jedličku, hoci to bolo zakázané. Vybral som ju spolu s kusom zeme „s koláčom„ (ako som kdesi čítal) a v igelitovom vrecúšku som ju priniesol domov. Zasadil som ju na roh nášho domu, hoci mi vraveli, že sa asi neujme. Istý čas to naozaj vyzeralo, že to tak aj bude. Poctivo som ju pravidelne polieval, ale jej spodné konáriky naberali hrdzavú farbu. Vyzeralo to, že vyschla, ale potom sa z ničoho nič zazelenala a začala rásť. Chytila sa! Veľmi som sa tomu potešil.

Potom sme sa odsťahovali. Po mnohých rokoch som prišiel k nášmu domu na Schubertovej ulici, ktorý mal už nového majiteľa. Spomenul som si na svoju jedličku a išiel som sa na ňu pozrieť. Ostal som stáť v úžase, keď som si uvedomil, že statná jedľa na rohu domu je vlastne tá jedlička, ktorú som si priniesol z Tatier. Bol to úžasný pocit.
Ešte neskôr som sa bol znova pozrieť nášmu domu. Moja jedľa tam už nebola, aj moja jablonka bola už tiež vyťatá.

Mali by sme žiť tak, aby sa raz korene našich rodostromov stali našou korunou…