Po príchode do škôlky ktorá bola v Želiezovciach v Schubertovom parku v kaštieli Esterházyovcov sme sa mohli hrať vo vysokých kaštieľskych miestnostiach. Nikdy nás ale nepúšťali na dvor kaštieľa, ktorý mal tvar obdĺžnika a bol pre nás jedným z najtajomnejších území. To sa už na dlhých chodbách rinula vôňa pražiacej sa cibule z prípravy obeda. Ale nebola to tá vôňa cibuľky, ktorú sme doma dávali na bryndzové halušky. Bol to ťažký, mastný pach, šíriaci sa do každého kúta.
Obed bol pre mňa zlým zážitkom, pretože doma sme jedávali za naším stolom dobré jedlá našej mamy. Ale tu často bolo na obed mäso, ktoré malo v sebe mastné kúsky alebo šľachy, od ktorých ma napínalo rovnako ako od kakaovej kožky.
No a po obede sme sa museli umyť a ísť si ľahnúť do spálne, kde bola nesmierna nuda a smrad. Často sme sa preto s kamarátmi hrali potajomky na doktorov. Pichali sme si pod paplónmi injekcie, šepkajúc sme sa vyšetrovali. Nekonečne dlhé minúty povinného spánku sa vliekli. Až sme konečne mohli vstať a ísť sa hrať za kaštieľ do slnkom zaliateho voňavého parku…
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
Foto 1) Vstup do kaštieľa po 51 rokoch (foto Laco Levický)
Foto 2) Krst Bielej skrinky v kaštieli Esterházyovcov, kde učil Franz Schubert kontesy hru na klavír (foto Ján Demočko)
Celá debata | RSS tejto debaty