Ako áno, ako nie, v Bratislave sa v roku 1983 otvorila inštitúcia, ktorá bola hrdo nazvaná „Dom knihy“ na Steinerovej ulici, nad známym pivovarom „Stein“, smerom do centra mesta. Poslali ma tam pracovať z Kníhkupectva pri Centrále, kde som robil dovtedy. Soudruzi z podniku Slovenská kniha sa rozhodli vybudovať reprezentatívny stánok s pekne rozdelenými oddeleniami. Každý bol za to svoje zodpovedný, musel v ňom neustále byť postojačky, nesmeli sme si sadnúť (ani nebolo kde) a mali sme sa individuálne venovať každému zákazníkovi, čiže aj priamo ho osloviť, čo hľadá, hoci nič nehľadal. Asi sa tvorcovia tejto inštitúcie mocne inšpirovali niektorým z kapitalistických kníhkupectiev. Len nevedeli, že takéto novosti sa u nás veľmi nechytia. Ja som podľa rozhodnutia súdružky vedúcej chytil oddelenie technickej literatúry. Moje nervy!
Samozrejme aj v kníhkupectvách fungovala protekcia a tí lepší zákazníci mali najlepšie kúsky vždy odložené. Ach keby som tak smel napísať mená niektorých z nich. Spomeniem za všetkých fotografa Kálaya, keď ma šokovalo, ako si u nás kupoval svoje vlastné knihy. Dnes je to už bežná prax.
🙂
Okrem toho, že toto kníhkupectvo bolo svojho času asi najväčšie v Bratislave, vyznačovalo sa aj totálnou feminizáciou. Všetky zamestnankyne, vrátane súdružky vedúcej, jej zástupkýň, účtovníčky a predavačiek boli ženy. A aby toho bolo dosť, chodievali k nám na prax aj učnice, samé baby. Tak sme spolu s Vladimírom Rastislavom Godárom ako jediní muži, zachraňovali česť chlapského pokolenia. Počas desiat a obedov sa jednoducho nedalo s nimi byť v jednej miestnosti. Pomaly sme vedeli, kedy má ktorá menzes, kde dostali krásne zahraničné nohavičky. Niežeby mi nelichotila pozornosť ženského pohlavia, ale keď je niečoho priveľa… Tak som sa radšej utiahol niekam do kúta, kde som hryzkal svoje ruské vajce, alebo diétnu salámu s rožkami a keď som sa už patrične nasral, išiel som sa najesť do reštaurácie pivovaru Stein (dnes je tam Vietnamská reštaurácia a pivovar je zbúraný), kde som si s obľubou dával najmä čiernohorský rezeň. A k tomu pivo. Nuž stalo sa, že som sa aj zabudol vrátiť k mojim drahým ženám.
Dnes je z Domu knihy všetko možné, len nie Kníhkupectvo…
.:.
Anton Pižurný
TEĽACIE ROKY – pokračovanie Bielej skrinky
Celá debata | RSS tejto debaty