PANDORA

…Na našom dvore neboli iba sliepky. Mama v takých úzkych chlievikoch chovala aj husy. Každý večer ich „štopala“. Bol to dosť brutálny spôsob, ako ich nasilu kŕmila, robilo sa to vraj preto, aby boli pekné tučné a mali veľkú pečienku. A to som chápal, pretože tie husacie pečienky, ktoré sme mávali niekedy v sobotu na raňajky, spolu s oškvarkami z kúskov husacej kože, s domácim chlebíkom, namáčaným v masti, boli veru pochúťkou, na akú sa len tak nezabúda. Nečudo, že každý si svoj kúsok strážil a dokonca sme sa so sestrami občas kvôli tomu aj pohádali.

To štopanie spočívalo v tom, že mama uvarila „omoržovanú“ kukuricu (na moržovanie sa používal taký mlynček s veľkou kľukou, ktorým sa kukurica vylupovala zo šúľka), tuším do toho aj niečo pridávala, potom vytiahla hus z chlievika, pevne si ju stisla medzi nohami, jednou rukou jej otvorila zobák a druhou rukou do nej pchala tú kukuricu, namočenú v teplej vode. Hus sa ani nemala ako brániť, preto len hltala a hltala. Mama jej občas rukou prešla dolu dlhým krkom, aby kukurica zišla nižšie, až do hrvoľa. Ten keď sa dostatočne naplnil, mama usúdila, že to to stačí a išla štopať ďalšiu hus. Neviem, ako sa pritom tie husy cítili, ale asi nie bohvieako.

Keď boli dostatočne vypasené, prikročilo sa k ich zabitiu. To som ale vládal sledovať len málokedy, nebolo mi pritom práve dobre. Husi sa na vrcholčeku hlavy vyšklblo pár pierok, potom sa jej nožom zarezalo do hlavy a keď začala tiecť krv, chytala sa do hrnca. Do toho sa amáčal chlieb a celé sa to s cibuľou upieklo. Niektorým to chutilo, ale ja som sa na to nemohol ani pozrieť…

Iná káva už bola, držať v jednej ruke veľké upečené husacie stehno, v druhej kus dobrého dimáceho chleba. Alebo s dusenou kapustou a knedľou, či lokšou. Vtedy som si veru na nejaké štopanie ani nepomyslel!

.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA Chlapci zo Schubertovej ulice
(práve v predaji)
Autorom obrazu ma obálke knihy je výtvarník Štefan Polák. Obraz sa volá „Chráňme ich sny“ a je v majetku Slovenskej národnej galérie.