PANDORA

Moja mama pekne spievala. Mala to asi po jej otcovi, ktorý si tiež stále pospevoval. Aj jej mladší bratia Janko a Stanko si radi nôtili. Mama bola vychýrená speváčka nielen v Prenčove, ale môj otec jej dokonca raz, keď už boli manželia, ako darček na narodeniny venoval nahrávanie spevu v Rozhlase. Mama zaspievala dve pesničky. Jedna bola francúzsky šansón: „V Paríži dievčatko býva, bokom od bohatých dám… nie, nie, dvorte vy len inej kráske, Vás pane ja nemám v láske, v Paríži milého mám, jemu srdce len dám…. lásky svojej sa viac ja nevzdám…“

Nahrali to na šelakovú platňu, aké boli ešte pred tými vinylovými. Tie šelakové sa však ľahko mohli zlomiť. Vinylové platne – LPčky sa prehrávali na rýchlosti 33, alebo tie malé na 45, ale túto šelakovú sme museli na vyššej rýchlosti 78. Mame túto jej platňu zabalili do hnedého papiera s logom rozhlasu a dlhé predlhé roky bola uložená v zásuvke nášho gramorádia Bolero. Takto sme mohli počuť jej hlas, hoci tu už nebola. Tá šelaková platňa sa stratila kdesi pri sťahovaní…

Aj ja som mal rád spev od malička. Najradšej som vraj vyspevoval z kočíka cestou do jasličiek, keď pri kostole so mnou chvíľu postáli a ja som si zanôtil „Zuzanóóó“ od Matušku, lebo tam bolo pekná ozvena, odrážala sa od kostolného múru.

Ale raz sa mi stala nehoda. Utekali sme z jasličkárskej záhrady na obed. Chcel som byť medzi prvými, tak som sa tlačil dopredu. Potkol som sa však o schod do budovy, spadol som dolu hlavou a prehryzol som si pritom jazyk. Bolo z toho plno krvi, ja som dokázal len čosi nesúvislo mumľať a krv sa mi valila z úst. Niečo strašné. Nepamätám si, čo bolo ďalej, ale vraj mi to doktor nemusel zašívať, hoci som mal jazyk na dve časti.

Jazyk sa mi zrástol, ale tú jazvu na ňom vidieť dodnes. A dodnes aj rád spievam.

.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok