PANDORA

Zajace boli pre mňa najmilšie tvory. Veľké zajace som dával pod bedničku na trávu, aby sa napásli a boli tak aj praktickou kosačkou. Chytal som ich za ušiská, čo síce nebolo príjemné, ale účinné. Niektoré sa metali ako divé a občas ma aj poškriabali na rukách, ale nesmel som ich pustiť, lebo by mi ušli a bolo potom problémom chytiť ich. Niektorí ich chytali pri prenášaní za kožu na chrbte, to sa mi zdalo odporné, hoci za uši to tiež nebolo bohviečo.

Keď sa mali narodiť malé zajačiky, ich mama si v kúte chlievika z vlastnej srsti urobila hniezdo. O niekoľko dní sa v tom teplučkom kúte hmýrilo niekoľko holých mláďatiek, takých nevinných a bezbranných. Keď narástli na väčšie, každý deň som ku nim chodil, bral som do rúk ich krehké telíčka, prikladal som si k lícam ich hebké kožúšky a cítim som, ako sa trepocú ich malé srdiečka. Raz sa však stalo, že som prišiel k ich hniezdu a všetky mláďatká boli nehybné a tak strašne studené…

Mal som raz v jednom chlievku samca a v druhom samicu. Mal som ich od mala. Po čase sa samček začal dobýjať za svojou susednou láskou, až kým pazúrmi nevyryl do dosky veľkú dieru. Vtedy sa mi ho uľútostilo, chytil som ho za uši a dal som ho ku nej. Okamžite na ňu vyskočil a začalo dupotanie! Nezdržal som sa smiechu, keď som zbadal, že náš mladý milenec bol neskúsený a vyskočil na svoju milenku opačne! Celý sa triasol a dupotal, ale asi to nebolo to pravé.

Najstrašnejšie však bolo ich zabíjanie. To otec vtedy zobral do pravej ruky drevené polienko, zajaca chytil za zadné nohy a keď sa na chvíľu prestal trepať, presným úderom na krk mu zlomil väz! Zajac tak jemne pískol, potom znehybnel a na nose sa mu objavila kvapôčka krvi. Ten zvuk a pohľad mi zašiel pod kožu a pamätám si ho dodnes. Mama potom zavesila špagátikmi zajaca za nohy na konár jablonky, ostrým nožíkom mu narezala kožu na labkách a začala ho zdierať z kože. Niečo príšené…

Aj preto som vždy odmietal jesť zajačinu, či už pečenú s cesnakom a slaninkou, alebo na smotane.

.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok