Koncom osemdesiatych rokov som robil personálneho pracovníka v istej fabrike s drevom na výrobu sudov v Banskej Štiavnici. Zoznámil som sa vtedy so Steffenom Petrenzom z nemeckého mesta Freital zo socialistického tábora Nemeckej demokraticej republiky (DDR) pri Drážďanoch. Hrávali sme spolu poker, rozumeli sme si, čo to sme spolu aj povyvádzali.
Keďže Steffen mal vtedy vážny vzťah na Slovensku, rozhodol sa, že sa tu zamestná. Zobral som ho pracovať do našej fabriky ako pomocného robotníka. Samozrejme skoro načierno, bez súhlasu nadriadených orgánov. Steffena si všetci hneď obľúbili, lebo hoci robil len pomocné práce, všetko robil poriadne, s nemeckou dôslednosťou. Keďže tento vlasatý a bradatý Nemec bol veselej povahy, stal sa miláčikom fabriky.
Jedného dňa (keď vonku pomaly dožíval socializmus) mi v mojej kancelárii zazvonil telefón. Volali mi z Ministerstva zahraničných vecí:
– Počuli sme, že u vás zamestnávate jedného občana Nemeckej demokratickej republiky! – krvi by sa mi v tej chvíli nebol dorezal.
– Áno. – nesmelo som hlesol.
– A viete, že tým porušuje medzinárodné zákony?! – hlas v telefóne sa zvýšil. – Musíte ho okamžite prepustiť!
Tak sa aj stalo. Riaditeľ fabriky to hodil na mňa, že on o ničom nevedel, hoci Steffena už dobre poznal. Ja som začal zle spávať a tŕpol som, čo so mnou bude ďalej. A potom prišiel rok 1989…
Teraz, po mnohých rokoch sme sa so Steffenom našli na Facebooku a ja sa teším na naše stretnutie. Ak dožijeme, Pišta, dáme si zase spolu poker a Bier!…
.:.
Anton Pižurný
Spýtajte sa v tej fabrike. Ešte stojí. A ...
Za socializmu prijal na čierno nejak´ho Nemca? ...
No vida. Aj facebook má svoje klady. ...
Volal skopec? asi preto plné gate... ...
Celá debata | RSS tejto debaty