Stávajú sa veci zvláštne, veci prekvapivé, nepochopiteľné. Niekedy sa nám zdá, že bizarnosť, ktorá nám skrsne v mysli, je naozaj príliš absurdná a nemôže sa stať reálnou. Aké veľké je potom naše prekvapenie, keď skutočnosť dokonca predčí túto našu myšlienku. Naše úvahy majú aj ten nebezpečný rozmer, že vlastnými predstavami si dokonca môžeme situáciu aj privolať.
Moja sestra Renatka z Bratislavy raz bola na školení v Modre – Harmónii. Veľmi sa jej tam páčilo. Najväčšiu radosť mala z toho, že raňajky sa podávali formou švédskych stolov. Vždy si privstala, aby na raňajkách mohla byť prvá a vychutnávala si samotu. Po raňajkách si dávala kávičku a obľúbila si lyžičku so zvláštnym vzorom, ktorú používala každý deń.
Renatka je slušne vychovaný človek a vie, že kradnúť sa nemá. Ale ako sa blížil koniec školenia, jej stále nutkavý pocit, že sa bude musieť rozlúčiť so svojou obľúbenou lyžičkou do kávy, ju neustále prenasledoval. Nakoniec podľahla a s veľkými výčitkami si lyžičku zobrala a ukryla.
Po školení sa vrátila domov, vybalila sa, urobila si kávičku, popíjala ju na balkóne na Kramároch a obzerala si Kamzík. Onedlho sa vrátil aj jej manžel Ivan. Zvítali sa, poinformovali (vtedy ešte neboli mobilné telefóny) čo a ako. A vtedy sa Ivan zarazil. Siahol do vrecka na svojom saku a položil na stolík presne takú istú lyžičku, akou si Renatka miešala kávu:
– Túto lyžičku som našiel dnes na chodníku.
Renatka vytiahla jej lyžičku a položila ju vedľa Ivanovej. Na balkóne na bratislavských Kramároch tak vedľa seba ležali dve úplne identické lyžičky, ktoré dovtedy existovali každá niekde inde.
Má ich dodnes a jej zbierka lyžičiek sa pomaly rozrastá…
.:.
© ap
Celá debata | RSS tejto debaty