PANDORA

LA REUNION III.

… Táňa vymyslela, že mi ukáže Piton Sainte Rose a odtiaľ sa pôjdeme pozrieť na sopku. Sainte Rose je mesto na pobreží, ktoré je pravidelne obeťou lávových výronov, každých desať mesiacov. V úchvatnom divadle boja ohňa a vody nakoniec vyhráva Indický oceán, do ktorého sa vlievajú žeravé prúdy magmy. Práve v tomto období však sopka iba podriemkáva.
Počúvame Hammelovo Som šťastný, keď ste šťastní… a Pavla Fialu. V priečinku máme, samozrejme, fľašu whisky, čierne camelky a marlborky. Klíma v aute nepretržite fachčí, inak by to samozrejme nešlo. Má to aj svoje nevýhody, ktoré sa prejavujú vysušenými sliznicami a večným smrkaním, hoci vonku je vždy vyše 35 stupňov Celzia.

– Tony, pamätáš sa, raz mi Marian hovoril, že ste v Žiline pri divadle čosi oslavovali a ráno ste sa prebudili v akomsi starom opustenom dome?
– Ach, Táňa, pravdaže si to pamätám. Ani mi to nepripomínaj. Keď sme sa neumytí a strapatí so strašnou kocovinou konečne vytrepali z miestnosti na denné svetlo, skoro nás vystrelo! Boli sme na poschodí, kam viedli betónové schody bez zábradlia. Dodnes neviem, ako sme sa tam dostali bez úrazu…

Táňa sa zasmeje:
– Nože mi podaj z tej whisky v šuflíku! A zapáľ mi Camelku, prosím.
Ona si z pitia za volantom nerobí ťažkú hlavu. Má najazdené státisíce kilometrov, je skvelá šoférka a jej postavenie high society ju na ostrove zaraďuje do levelu, ktorý dopravní policajti príliš nekontrolujú.
– Vieš Táni, niekedy mi napadá, ako sme dosť často boli tak blizučko smrti, ani sme si to možno neuvedomovali, a predsa sme ešte stále tu.
Táňa si zhlboka potiahne z cigarety a pozrie na mňa:
– Poviem ti, keď mi roztrhol košeľu a mieril na mňa nožom a povedal, zabijem Ťa, išla som kľudným krokom do kuchyne, lebo to bola smrť, podotýkam, ešte som nemala problém s alkoholom a povedala som mu „Kto prvý? Čo si o sebe do prdele namýšľaš?“ Zachránila som si možno vtedy život a odvtedy ide tá jeho pomsta…

Podávam jej zapálenú cigaretu, beriem si spať fľašu a vchádzame do Sainte Rosé. Domáci tvrdia, že sa v tomto mestečku stal zázrak. Pri jednej veľmi silnej erupcii v roku 1977 zaliala láva skoro celú osadu. Tiekla v mohutnom prúde. Pred vchodom do kostola sa však zastavila, rozliala sa na dva prúdy a pokračovala k moru. Kostol nechala úplne nedotknutý.Na pamiatku tejto udalosti postavili neďaleko kostola sochu Panny Márie s modrým dáždnikom. Prechádzame sa po tých stuhnutých poliach a vojdeme aj do kostola. Je zasvätený Panne Márii…

Vybrali sme sa na cestu ešte v noci a práve začína svitať. Táňa mi bez slova ukáže, aby som nastúpil do auta a vezie ma kamsi hore. A tam to uvidím. Socha Panny Márie s dieťaťom, ukazujúcim na výchádzajúce Slnko, na miesta, kam prúdieva žeravá láva v obrovských oblakoch vyparujúcej sa vody. Dnes je však ticho, božské ticho, ktoré s pokorou podfarbuje začínajúca sa symfónia drobných vtáčích spevavcov.

Táňa mi dáva do ruky fotoaparát a práve tu sa mi podarila asi najlepšia fotografia v mojom živote. Hlavou mi víria rôzne myšlienky, aj tie, ako som pôvodne letel na La Reunion s rozhodnutím skoncovať so svojím životom.
Urobím dve fotografie a stále bez slova nasadáme do auta, Táňa naštartuje a pomaly schádzame naspäť dolu, k pobrežiu…

(Presne pred deviatimi rokmi, 13. mája 2006 ma osud odprevadil a zavial na šesť týždňov na ostrov za Madagascarom, doprostred Tichého oceánu na La Reunion – z franc.: Stretnutie)

© anton andrej pižurný