Zlatá skrinka II.

27. júna 2015 09:56, Prečítané 3 366x, Anton Pižurný, Nezaradené

LA DODO LÉ LA A CHRISTOPHER

Blížime sa k Saint Joseph a veru sme už riadne smädní. Akosi sme sa rozšupli a odrazu sme sa ocitli v mestečku Saint – Joseph, pod lávovými poliami Piton de la Fournaise, presne na opačnom konci ostrova. Povedali sme si, že veď sopka nám neujde. Táňa navrhla, aby sme nešli do centra, ale že má chuť ísť si sadnúť niekam na perifériu.

A už aj šoféruje nášho červeného Renaultíka k akémusi ošumelému baru, na ktorom je nápis “La dodo lé la”. Dodo je meno mystického vtáka – symbol ostrova. Niečo podobné ako “orgoj chorchoj” na Sibíri. Tiež ho nikto nevidel, ale vraj určite kedysi žil. Je zaujímavé, že jeho portrét sa vyskytuje najmä na pohostinských zariadeniach. Inak, vlastne v slovenčine sa Jozefovi hovorí Dodo. Takže La dodo na Saint Joseph.

Vchádzame do baru. Osadenstvo okamžite stíchne, vzduch sa dá krájať, len veľké lopaty ventilátora sa otáčajú. Pripadám si presne ako vo filme Davida Lyncha. Na Táni totiž vidieť, že patrí k hornej vrstve (ja som oblečený iba v ľahkých gatiach a košeli s madagascarským vzorom – tak ma je ťažšie identifikovať). Idem k pultu a objednávam dve whisky s ľadom. Počuť len bzukot múch.

Sadáme si opatrne ku stolu na teraske.

Chvíľu ticho sedíme, keď ku nám prichádza vysoký, sympatický černoch s oslnivým úsmevom okolo celej hlavy. Pozdraví a diskrétne si sadá ku vedľajšiemu stolu, hľadiac stále na nás.

Táňa nepohne ani brvou, iba si uchlipkáva z pohára. Robím to isté. Čakáme. Chlipkáme.
Z baru si prisadajú k černochovmu stolu ďalší domáci. Černoch na nás stále hľadí. Odrazu z neho vyletí:
– Just five minutes…
– Please?
– Just five minutes of happiness. Five minutes.

Pozriem sa na Táňu, ani ona nechápe. Posiela ma kúpiť ďalšie drinky. Keď sa vraciam z baru s pohármi, náš černoch už sedí pri Táni a veselo si trkocú po francúzsky. Táňa nás predstaví. On sa volá Christopher a pozýva nás ku nemu domov, kúsok odtiaľ. Dávame si načas. Onedlho už celé osadenstco baru sedí pri našom stole a medzinárodná družba je v plnom prúde.
V najlepšom Táňa vstáva a že teda dobre, ideme ku Christopherovi. Rozlúčime sa a ideme za vysokou postavou chodníčkami poza La dodo lé la… On ide prvý, potom Táňa a ja. Polohlasom sa jej pýtam, či si je istá že robíme dobre. Zasmeje sa, nech sa nič nebojím, že to bude v poriadku.
A naozaj. Vchádzame do záhrady veľkej vily. V garáži parkuje strieborné poršátko. Vila je zariadená luxusne, ale vkusne. Christopher nás usádza vo veľkej hale, okamžite je na stole niekoľko druhov whisky. Žmurkne na mňa:
– Just five minutes, Tony, – a kamsi odchádza.

Pýtam sa Táni, kam išiel. Zasmeje sa a mám vraj naliať a počkať. Ide k prehrávaču a púšťa rege.
– Pozri Tony má tu plno muziky, ktorú máš rád. Genesis, aj Led Zeppelin…

Halou znie hudba, klíma fachčí odušu, na stole chladené drinky, pomaly sa uvoľňujem. Vtom dovnútra vchádza vysmiaty Christopher s plnou náručou omamne voňajúcich zelených rastlín. S veľkou radosťou ich kladie predo mňa na stôl.
– For You, Tony!

Už som videl všeličo, ale takúto kopu úrody niekomu len tak darovať… Začínam s ním debatovať. Čo neviem, Táňa tlmočí. Christopher je Parížan, jeho žena a štvorročná dcérka sú teraz v Metropole, kam onedlho tiež za nimi pôjde. Hovorím mu, že tiež mám takú dcérku. Christopher hovorí, že je vyštudovaný zverolekár. Hovorím mu, že môj otec tiež bol. Christopher hovorí, že má rád Led Zeppelin. Hovorím mu, že ja tiež…
Spadla klec a už začína párty o akej sa mi ani nesnívalo. Na ostrove uprostred Indického oceánu, dvanásťtitisíc kilometrov od Slovenska… Všetkého bolo dosť (aj viac), jediné, čo trocha rušilo, bolo vyvolávanie Táninho partnera, kde sme. Táňa mu hovorí, že všetko je v poriadku, len sme trocha zablúdili. Zábava graduje a graduje. O polnoci Christopher už spieva so mnou s veľkým oduševnením slovenskú hymnu a jeho „Na tatróooo blííískááá…“ je neodolateľné. Dáme samozrejme ešte aj Marsejézu. 🙂 Tánin partner je však už v telefóne dosť nervózny, tak sa radšej s Christom lúčime…

SLNEČNÝ OČISTEC

Život má päť minút. Povedal Christ.
V mestečku Saint Joseph na brehu mora.
Do jeho domu museli sme prísť.
Cestou sme blúdili. Noc tiekla zhora.

Ľudia sú farební. Nebo je modré.
No No Man No Cry!
Krv všade červená. Kto srdce odrel
musí sa ísť hľadať na sveta kraj.

Na konci sveta. Tam je aj málo dosť.
Christopher: čierny muž a biely dom.
Otvoril Dušu. Podal nám radosť.
Tak sme si spievali: Women go home.

Polnočná rozlúčka otvára raj.
Päť minút je večnosť v tropickom lete.
No People No Cry!
… rozprestrel krídla a odletel…

( © Anton Pižurný, 10. jún 2006, Saint Denis, La Reunion, In: Pandorina skrinka, 2013)

(Presne pred deviatimi rokmi, 15. mája 2006 ma osud odprevadil a zavial na šesť týždňov na ostrov za Madagascarom, doprostred Tichého oceánu na La Reunion – z franc.: Stretnutie)