PANDORA

U NÁS V SLOVTRIXE

(Dovolím si prilepiť sem úryvok z mojej hry, ktorú som napísal pred jedenástimi rokmi – v 2004…)

Motto:
Iba nepekní ľudia
potrebujú idoly.

autor

Entrée:
Muž: – Kam nás vlastne unáša tento vlak. Viete, ja som si akosi zdriemol…
Žena: – Neviem, kam vás, ale ja idem dopredu. Furt dopredu.
Muž: – To hádam ideme my všetci…
Žena: – Len si nebuďte istý! Dobre ja poznám tie vaše zákruty a to, že cúvanie sa nazýva „progresívne expandovanie“. A rodiny sa rozpadajú, pretože ekonomická situácia vlieza už aj do spální a homo erectus je taký zmordovaný zo zháňania peňazí, že je z neho už len homo: Toto má teda priamy vplyv na prirodzený prírastok nášho národa, ktorý, ako vieme, pomaly vymiera. Teda ja by som si trúfla kľudne ohodnotiť nášho rušňovodiča ako páchateľa genocídy na vlastnom národe!
Muž: Prosím vás, kam teda ide vlastne tento vlak?
Žena: – Tak to nevie ani konduktor Ivan!

Muž: – Sníval sa mi taký krásny sen…
Žena: – A realita vám zatiaľ uteká.
M: – Niekedy je celkom príjemné nechať si realitu unikať pomedzi prsty ako horskú bystrinku…
Ž: – To hej. A potom si buď hodíte mašľu, alebo vás zavrú do sanatória na liečbu závislých.
M: – Prepáčte, ja som len trocha taká po/etická duša. Píšem.
Ž:- Pre mňa si píšte čo len chcete. Ja ne písaťeľ, ja čitáťeľ!
M: – Paráda!
Ž: – Čo paráda? Jak paráda?
M: – Tak vám niečo prečítam:

„MOC MOCNÝCH SA NEKUJE, ALE NEGUJE! MOCOU SA KUJE MOC BEZMOCNÝCH.“
* Bojím sa, že formou úcty sa tu už stáva aj strach. To už ale nie je bázeň pred nespornou autoritou hlbokých koreňov, farizejstvo, alebo mierne prehnaná slušnosť, to je už jednoducho IBA STRACH! Taká spoločnosť, ktorá touto formou vydiera vlastný národ, pácha genocídu! Mám strach, mám strach o túto krajinu, možno o kúsok väčší, než je strach z privierajúceho sa oka mesačnej šelmy na nočnej oblohe, väčší než strach o všetky duše tých, ktorí neboli pochovaní. Pácha sa tu genocída na hrdosti národa! Mám ale aj strach, že už niet dosť času! Musím sa o to pokúsiť: „Raz zomrieš …“ (sem si môžete dosadiť meno ktorejkoľvek drevenej figúrky slovenskej politickej smrdutej bryndze a spoločenskej zakysanky, ktorej jediným medializovaným kultúrnym informačným výstupom zasa bude iba h…o – veď čo si, na to sa aj obrátiš, ktorých sociálne cítenie s ľudom tejto krajiny má asi rozmer jeho zlatej karty)! – to aby som im nahnal trocha strachu. Ale kdeže! On, – keďže je bez chrbtovej kosti, nemôže byť preto no-siteľom strachu, – prosto vo svojej nasprostastej pozlátenej slame (oni na nej nevidia skutočné slnečné zlato) v bagandžiach z billboardu pôjde tragicky úprimne presvedčený o svojej pravde za svojim cieľom k dobytiu a dobitiu… Bojím sa, aby sa takíto ľudia nedostali do vedenia našej krásnej krajiny.

Ale má to aj paradoxne iný aspekt: Môže to v nás vyvolať taký očisťujúci strach z poznania jednoduchosti súvislostí, že by ste išli voliť aj s vlastnou hlavou pod pazuchou spod vlastno-ručne vyrobenej gilotíny! A čo by som najradšej volil? Radšej byť v duchovnom parlamente, než v ľudskom.
A kde nájsť ten duchovný parlament? Nebojte sa, on si vás nájde.
Slovtrix žije iba z vašej energie.

M: – Tak čo na to poviete?
Ž: – No, nerozumela som ani h…. .
M: – No, veď porozmýšľajte, no…
Ž: – Dajte mi pokoj!
M: – Pokoj, pokoj. Komu? Odpovedzte.
Ž: – Na čo mám odpovedať?!
M: – No na otázku. Na otázku doby. Aké má u vás podoby?
Ž: – Jáj doby! Tak já vám poviem čo treba urobiť (skríkne): „Dobi kronikára doby!“ – Nech je už konečne od tých hnusných novinárskych hyen pokoj.
M: – Veď vy ste nielen feministka, ale trpíte aj žurnalfíliou!
Ž: – A to je zas čo?
M: – Čo čo?
Ž: – Čo je tá žurnalfília?
M: – Nenávidíte novinárov. A nenávidíte ich tak, že vás to až vzrušuje. A tak sa potom ukájate.
Ž: – Ja že sa ukájam?!
M: – No obrazne, obrazne… (pre seba: alebo aj nie). Ale vy ste začali o novinárskych hyenách.
Ž: – To sa tak hovorí.
M: – To sa tak deje.

Ž: – Čo ste to hovorili v minulom vstupe?
M: – Čo som to len… Jáj o tých hyenách.
Ž: – Neviem načo začínate s hyenami. Je to hnusné zviera. Vraj má taký sploštený zadok preto, lebo ju tam kopol Boh, keď sa stále obšmietala okolo.
M: – Vy ste s tým začali. Ale napadá mi, že je to celkom príznačné meno pre niektorých novinárov: Všimnite si, ako sa pred istými politikmi krčia…

(Vlak sa s rachotom vrúti do tunela.)

Ž: – Novinári si myslia, že požrali všetku múdrosť sveta. Sami pritom poriadne nevedia, ako ide Život, ale budú poučovať druhých. Takých mám bohovsky rada.
M: – A živia sa pritom mŕtvolami. Politickými i nepolitickými.
Ž: – Fakt ten dnešný bulvár dá veru zabrať: Tu henten skončil s politikou a tam zasa henten so svojím životom načisto… Všade sú iba psie h…, výkaly, ešteže tu máme voľby Missiek. O ničom inom to nie je.
M: – Je. Ešte o prachoch. Och, tí pri prachoch chrochtajú až blahom! (som zvedavý, kto toto rýchlo prečíta –pozn. aut.). V prvom rade je to o prachoch. Peniaze, peňeži, peníze! Love, melóny, veľké balóny! Dengľaví nemajú ďengi! Kto je za vodou? Predsa stavitelia vodných diel! Sláva, bohatstvo! HYENY!

(c) Anton A. Pižurný, 2004