PANDORA

(Kde vy ste, tam aj my sme boli, kde my sme, tam aj vy budete)

Úloha hrobára je v každom meste, či dedine, to je funkcia veľmi vážená. Môžu ju vykonávať ľudia s patričnou empatiou a nadhľadom nad vecami pozemskými.

Aj tí banskoštiavnickí majstri hrobári patria k legendám. Hádam najznámejším bol pán Kácha. Vyznačoval sa aj zmyslom pre humor. Napríklad vyšiel raz ešte za socializmu pred svoju firmu, roztiahol ruky a povedal na celú ulicu:

– Ľudia mrite, šak neplním plán!

Mnohé príbehy sa viažu k jeho menu. Tiež aj k ďalšiemu majstrovi hrobárskeho remesla, pánovi Ruckschlossovi. Brigádoval u nich aj študent Slavo, o ktorom som už písal. S ním sme raz vymysleli slogan: „Vaša smrť – naša radosť“. Raz majstra hrobára zavolali do domu na Leninovej ulici, pretože sa chodbou šíril zvláštny zápach. Majster Kácha vošiel do chodby, potiahol nosom a povedal:

– To bude tri týždne stará mŕtvola!

A tak aj bolo.

Štiavnickým hrobárom, ktorého som osobne poznal, bol pán Stanislav Šakový. Mal firmu Requiem, hneď pod hotelom Grand. (Napadá mi, že v neďalekej Krupine majú pohrebnú službu, ktorá má vskutku invenčný názov – Smuta…)

Stanko bol fajn človek a veru nie raz sme sa s ním pozhovárali o histórii Štiavnice, jej ľuďoch.

Keď mi zomrela mama, po kremácii som si išiel do firmy Requiem po urnu s jej popolom. Dala mi ju Stankova dcéra. Urnu som si vložil do tašky, vyšiel som na Slnkom zaliatu ulicu a povedal som mame, ktorá toto mesto milovala.

– Nuž, tak poď, poslednýkrát sa prejdeme spolu Štiavnicou…

© anton a. pižurný