…Čas obeda sa blížil. Mojím najobľúbenejším jedlom boli, sú a budú práve bryndzové halušky. Mohol som ich jesť hocikedy a v akomkoľvek množstve. Moja mama ich hádzala z lopárika do vriacej posolenej vody, ja som mal za úlohu zatiaľ miešať na panvici pražiacu sa cibuľu. Tak som pribehol aj teraz. Cibuľa už rozváňala na celú kuchyňu.
– No kde si? Cibuľka už aj bude! – povedala mama naoko prísne a veľkou drevenou dierkovanou varechou vybrala ďalšiu porciu halušiek z vody. Párkrát ňou potriasla, aby z nich stiekla voda a vhodila ich do bielej misy s ušami. To som už vedel, že tam mám pridať za lyžicu domácej masti. Cibuľka už bola opražená presne do chrumkava, do hneda až bola nasladnutá, tak, ako nám to najviac chutilo. Zamiešal som halušky v mise, aby boli pekne šmykľavé, ale bryndzu pridala mama. Nikdy sme nepridávali smotanu, halušky boli predsa bryndzové!
Nabral som si na tanier kopcom a vedel som, že to na jedenkrát nebude stačiť. Halušky sa samé kĺzali dolu hrdlom, mali tvar skutočných halušiek, ručne hádzaných. Pomedzi jednotlivé sústa sme to zapíjali mliekom, ktoré s bryndzou a cibuľkou na sladko tvorili tú správnu chuť.
Nabral som si znova plný tanier a pokračoval som v jedení. Hoci som už pomaly nevládal, nedokázal som prestať. Vedel som, že obžerstvo nie je dobrá vlastnosť, ale toto bolo silnejšie.
Dlho som si myslel, že toto sú najlepšie bryndzové halušky na svete. Dovtedy, kým som neochutnal halušky mojej starej mamy, ktorá ich učila variť moju mamu. Stará mama mi prezradila, že keď nebolo na bryndzu, chutili aj omastené halušky, iba s opraženou cibuľkou a veru mala pravdu.
(c) anton a. pižurný
/Z pripravovaného rukopisu Biela skrinka/
Celá debata | RSS tejto debaty