– Jó napot. Dobrý deň – to som už vedel, že pred dverami nášho domu stojí teta Agneška – Ágnes néni. Bola to Cigánka, veľmi slušná, ktorá pravidelne chodievala aj do nášho dvora. Nemusela nič hovoriť, len chvíľu postála. Moji dobrí rodičia ma vychovávali tak, že slabším a chudobným treba pomáhať, preto som jej vždy niečo dal. Najčastejšie to boli drobné, ktoré otec naschvál nechával pre mňa a pre moje sestry vo vreckách jeho saka, zaveseného na vešiaku.
Suseda Adrika mi raz hovorila, ako im raz zdochla sliepka, tak si hneď spomenuli na Agnešku. Tá ale ako na potvoru nie a nie prísť. No čo čert nechcel, stretli ju na druhý deň na ulici, po zistení aký darček ju u nich čaká, hneď aj prifrčala.
Agneš néni bola žobráčka. Ľudia jej dávali drobné peniaze, alebo aj požíveň, oblečenie. Tentoraz v otcovom vrecku neboli žiadne drobné, sestry ma predbehli. Tak mi nenapadlo nič iné, len som išiel do špajze a zobral vajíčko. Podal som ho tete. Bol som prekvapený, keď som sa krehkým vajíčkom dotkol jej tvrdej dlane. Pozrela mi do očí a povedala:
– Ty si veľmi milý chlapec. Nech budeš šťastný. Ďakujem.
Keď jej ľudia nedali nič, ani to pre Agnešku nebol problém, s úctou a vďakou išla o dom ďalej. Bola veľmi skromná a úctivá. Neviem, či sú aj všetci tí dnešní Cigáni a žobráci takíto.
A napriek všetkému, čo ma v živote postihlo, šťastný som. Ďakujem, Agneška…
(c) anton a. pižurný
Biela skrinka (úryvok)
Celá debata | RSS tejto debaty