PANDORA

KOBOREC
PEČENIE CHLEBA

Hovorí sa, že s pribúdajúcimi rokmi sa človek ľahšie rozpamätáva na deje a príbehy, ktoré prežil v minulosti, ako na udalosti spred niekoľkých rokov.
Môžem túto skutočnosť len potvrdiť. Často počúvam okolo seba rozhovory mladých žien, že voľakedy sa mali ich predchodkyne lepšie, ako ony dnes. Že nechodili do zamestnania a starali sa len o deti a domácnosť. Preto by som rada porozprávala o niektorých prácach žien, „ktoré sa mali tak dobre“.

To, že pri ťažkej práci sa zrodili ľudové pesničky, bolo dôkazom toho, že si túto prácu spríjemňovali spevom. Napríklad: „Povedal mi jeden chlapec, že ja neviem chleba napiecť. Trenčín, Trnava, ruža voňavá, chleba napiecť…“

Pesnička ďalej pokračuje v žartovnom tóne, ale pečenie chleba bola vážna práca, opíšem ju teda tak, jako ju robievala moja stará mama:

– Múku na pečenie chleba mali v zásobe v každej domácnosti. Bola ražná i pšeničná a cez vojnu aj jačmenná. Chlieb sa piekol raz za dva týždne päť – šesť kusov, podľa počtu členov domácnosti.
Večer stará mama preosiala múku do dreveného koryta. V troške múky sa okraji koryta urobila kvások z „koborca“. Koborec bol kus cesta, ktorý sa dal na tanier, posypal múkou a dal k susedovcom, ktorí mali piecť v najbližších dňoch. Tí ho použili pri svojom pečení, oni zas urobili nový koborec a postupne sa vystriedal u ďalších susedov, až sa znovu dostal k prvým. Používal sa namiečsto kvasníc. Od neho malo cesto príjemnú kyslastú chuť.

Zarobený kvások, prikrytý konopnou plachtičkou, kysol do rána. Skoro ráno, o piatej, šiestej hodine, stará mama vstala, uvarila niekoľko zemiakov, postrúhala ich do kváska, múku posolila a zamiesila na polotuhé cesto, ktoré kyslo dve, tri hodiny.

Medzitým zakúrila do pece na dvore. Takú chlebovú pec mali v každom dome. Kúrilo sa polenami z tvrdého dreva, aby rýchlo nevzbĺklo, ale pomaly horelo, aby sa tehly v peci dobre vyhriali. Keď stará mama usúdila, že je pec dobre vyhriata (chcelo to dlkhú prax), uhlíky a popol povymetala namočeným „omelom“ (husím krídlom), zavrela dvercia a vyváľala kysnuté cesto na okrúhle chleby, ktoré položila do slamienky na čistú „váľaničku“ (obrúsok z konopného plátna, ktorý sa používal na tento účel).
Najviac sme sa tešili, keď nám napiekla „poddymníke“. Kúsky cesta rozvaľkala, dala na ne postrúhané zemiaky so smotanou a posypala kôprom. Takto upravené cesto dala do pece, kde sa rýchlo upieklo. Boli to výborné raňajky, ktoré sme zapíjali kyslým mliekom…

…Zatiaľ chleby na slamienkach pokysli, povynášali sme ich von a stará mama ich veľkou drevenou lopatou posádzala do vyhriatej pece, kde sa pomaly upiekli do bledohneda. Keď chleby kládla na lopatu, umyla ich na to určenou štietkou, aby cesto bolo hladké, lebo múka by zabránila tomu aby „chytili zánec“ – peknú chlebovú farbu. Musela presne odhadnúť, či je pec správne vyhriata. Keď bola priveľmi horúca, kôra na chlebe rýchlo zahorela a cesto nebolo dosť vypečené. Pri slabo vykúrenej peci, cesto v nej dlho „trčalo“ a bolo vlastne uvarené, chlieb bol „mliazgavý“ a bol v ústach jako blato. Po upečení ho položila na latkovú policu, aby sa z každej strany odparil. Mám pred očami starú mamu, ako chlieb pred načatím prežehnala, odkrojila si len smidku a vychutnávala ju. Bola spokojná, chlieb sa vydaril. Nebol taký, ako pokračuje pieseň: „Z vrchnej kôrky voda tiekla a zo spodnej myš utiekla/Trenčín, Trnava, ruža voňavá, myš utiekla.

Bola to zložitejšia práca, ako dnes ísť do obchodu a vybrať si z rôznych druhov chleba.

O dva týždne sa práca s pečením chleba opakovala. Neskoršie priúčala aj mňa, aby som vedela napiecť chlieb náš každodenný.

Načatý chlieb sme mávali položený na stole, zabalený v obrúsku. Chodievalo k nám veľa cudzích ľudí, lebo otec bol obuvník. Starká alebo mama ponúkli príchodiaceho chlebom so slovami: „Nože si odkrojte z toho nášho chlebíka.“ Ponúkaný si odkrojil smidku chleba, poobracal medzi prstami, zjedol ju a ako kázal dobrý mrav, pochválil ponúknutý chlieb.

(c) SPRIADANIE MYŠLIENOK – z pozostalosti mojej mamy Janky Považanovej Pižurnej z Prenčova pod Sitnom pri Banskej Štiavnici