“Nó, tak tu máme posledné Koleso,” – povie mama a pokýva preloženou nohou v známom rituálnom pohybe, ktorý u nej znamenal nudu alebo neistotu, hoci navonok mal spodobovať bezstarostnosť. Pritiahla si ku krku svoj modrý župan a opatrne na mňa hodila pohľad. Či som dobre oblečený (aby som nenachladol), dobre naladený (aby bola pohoda), či som sýty, či smäd nemám. […]
Pokračovanie článku