Roztržitosť, najmä v určitom veku, je vec dosť otravná, ale aj zábavná. Jedna taká príhoda sa stala aj istej mojej známej.
Bola na nákupe, vrátila sa domov, vyzula sa, odložila nákup, sadla si do kuchyne, uvarila nám kávu. Chvíľu sme sa zhovárali, potom išla do predsiene. Bola tam akosi pridlho, buchotala botníkom, šomrala si niečo. Nakoniec sa ma spýtala:
– Kam si mi dal moje topánky?
Nechápal som jej otázku. Načo by mi boli jej topánky? Ona však neprestávala, prelašovala celý byt.
– Tak povieš mi už konečne, kam si m i ich dal?! – jej hlas znel už dosť výhražne. Hodil som rukou a pil som ďalej kávu.
Odrazu som z chodby začul jej smiech.
– Prosím ťa prepáč mi…
Vstal som a išiel som sa pozrieť. Stála pri otvorenej chladničke, na ktorej polici vedľa jogurtov a salámy trónili – jej topánky…
😀
Inej kamoške sa v taške s nákupom prilepila peňaženka na mokré mäso a celé to dala do mrazničky.
Musela absolvovať dlhú štrapáciu, kým si vybavila všetky doklady a karty. Keď po čase išla variť to mäso, našla peňaženku v mrazáku…
😀
No a do tretice: Ďalšia chystala rodinný obed na nedeľu, pečenú kačicu. Nuž kúpila jednu mrazenú. Aby všetko stíhala, nastavila si budik.
Ráno sa pomaly prebúdzala a aby nikoho nerušila, chcela vypnúť budik. Márne vsak tľapkala po rozmrazenej kačici na nočnom stoliku!
Verte tomu, že mrazená kačica pustila dosť vody. Budík bol samozrejme v mrazáku, kam ho vystresovaná žienka uložila na dobrú noc…
P.S. Ja si dodnes zvyknem mýliť modrú a zelenú farbu, práčku s chladničkou a samozrejme občas telefonujem s ovládačom a televízor prepínam mobilom.
© anton a. pižurný, ivetka kačkovičová, gabriela vilnerová
Celá debata | RSS tejto debaty