PANDORA

HORŠA
(Ěva…)

Neviem, ako dostala dedinka Horša pri Leviciach svoje meno, ale také zlé to tam nebolo. Skôr naopak. Bolo tam krajšie. Až neskôr som sa dozvedel, že svoje meno dostala po rode Horthy. Medzinárodný pioniersky tábor tam bol zvláštnym miestom, v ktorom sa zišli deti z celého Slovenska s deťmi z Maďarska.

Bývali sme v chatkách po štyroch. My sme sa s Ďurim nakoniec ocitli na chatke iba dvaja, tak to fajne na nás vyšlo. V tábore bolo všetko, čo k táboru patrí. Spoločná kúpeľňa, ranná hygiena, rozcvička a nástupy, z ktorých sme sa ulievali, ako sa len dalo. Cez deň sme sa väčšinou kúpali v blízkej riečke Sikenica, chodili sme na túry, boli sme aj na krásnych skalách, ktoré mi pripadali ako z filmu o Winnetuovi a večer samozrejme táborák. „Pastovania“, ktoré spočívalo v tom, že sa kľučky na chatkách natierali zubnou pastou, sme sa pohŕdavo nezúčastňovali.

Riečka Sikenica bola výborná. Bol to síce len taký väčší potok, ale my sme mali urobenú hať a pod ňou bol celkom parádny bazén. A vtedy raz na hať prišla Ona. Mala dvojdielne plavky a kráčala po hati ľahko ako víla. Bolo to síce ešte iba dievča, ale vyzerala už ako žena. Zdala sa mi taká krásna, až som sa hanbil na ňu pozrieť. Hrdlo mi vysychalo, ruky sa chveli, v červených trenírkach sa mi čosi dialo. Skočil som rýchlo do vody, Ona sa na mňa pozrela a usmiala sa! Skoro som sa utopil.

Začal som chodiť na nástupy. Už som sa nevyhováral, že mám službu v kuchyni. Na nástupoch bola predsa aj ona. Stála v skupine maďarských žiakov, usmievala sa a pozerala sa smerom ku mne. Tie rána boli nádherné. Na lúkach za Sikenicou sa pod prvými dotykmi ranného Slnka dvíhal opar, naša vlajka sa pomaly vztyčovala, vzduch bol svieži, v korunách stromov nad riečkou švitorili operení speváci, presne ako mne v hlave. Bol som zaľúbený do nej, do voňavých rán, do chladivej náruče Sikenice. Všetko v jednom.

Nabral som odvahu a opýtal som sa našej vedúcej, či nevie, ako sa to dievča volá. Vedúca sa sprisahanecky na mňa pozrela a povedala mi, že to zistí. A naozaj. Moja láska sa volala Éva a bola z družobného mesta v Maďarsku.

Takto som trávil dni v tábore. Nič iné ma nezaujímalo, len som stále očami hľadal Ju. Bol som v tom už tak vycvičený, že stačilo, ak som periférnym pohľadom zbadal pod lesom jej biele tenisky a hneď sa mi srdce rozbúchalo tak, až sa mi triaslo tričko.

…Táto moja letná láska bola nakoniec bez výsledku. Nikdy som nenabral odvahu osloviť ju. Tábor sa skončil a my sme sa rozišli domov. Sedával som potom po večeroch na našich schodoch, ktoré boli ešte teplé od Slnka a spomínal som na Évu. Raz som to už nevydržal a išiel som do svojej izby.

A vtedy som napísal svoju prvú básničku. Samozrejme, bola venovaná jej…

© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA
20. marec 2016

Za autentické fotky ďakujem Jozef Javurek