Pomaly sa ku mne priblížiš, ty, – moje prostovlasé Slnko.
V zázračných artézskych očiach ti kypí láska. Mám srdce plné do prasknutia tvojich horúcich sĺz. Ľúbim ťa ako paradajkovú polievku, milujem Ťa ako panenskú sviečkovú. Najlepším dezertom sú tvoje hodvábne malinové pery.
Nuž chceli sme platonicky…
Ale ako mám tvoj med lízať cez sklo? Dávno prasklo!
Si omamná ako desaťročná whisky a už to ďalej nevydržíme.
Pomaly z teba opadnú okvetné lístky ľahučkých šiat a ty sa na mňa odovzdaná usmievaš vo veselej vášni. Za perlovými zúbkami cítim ostrý jazyk a vzadu smrtiacu povahu Škorpióna.
Voniaš ako predjesenná lúka pod Sitnom.
Pritúliš sa, tuho ťa objímem a jemne uložím.
Natriem ťa olejom vonným a masážou krásnych bochníkov
sa blížime k vrcholu. Vycmúľam ti všetky palce na nohách. Olížem každý záhyb tvojho hriešne nebeského tela… Áno, je to tu.
Už to nevydržím a otváram ústa…
A tak ťa zožeriem, vysajem všetok ľudský špik, schrúmem do poslednej kostičky, zjem ako mannu nebeskú, vypijem ako ambróziu z ďalekej krajiny, zjem ťa z tej najväčšej lásky, akú som – chvála anjelom –
v tomto živote stretol…
(c) anton a. pižurný
foto jazero Počúvadlo
Celá debata | RSS tejto debaty