PANDORA

Nestačí len počuť

Bola raz jedna krajina, kde sa voda sypala a piesok sa lial, v ktorej každú nedeľu v televízii zaznela chvíľka poézie. Nedeľná chvíľka poézie. Tak sa mi vidí, že zaznela niekedy aj inde a inokedy. No v krajine, kde sa voda neleje a piesok sa nesype, sa poézia vytratila nielen z televízie, ale takmer z celého života. Kde-tu sa v modernej dobe objaví moderná poézia: bez rýmu, bez rytmu, bez krásnych slov, roztrhaná na kusy, plná tvrdých a neláskavých výrazov, zdanlivo bez obsahu, aj keď nejaký význam musí mať každé slovo, čo niekto napíše a nebojí a odváži sa ponúknuť ho verejnosti. Akurát ani v televízii, ani v nedeľnej chvíľke o poézii nechyrovať. I smutno, i žiaľno, ani ruku ti nemá kto podať.

A tu zrazu zbadáš, že nie v televíznej, ale v Pandorinej skrinke sa niečo iskrí, niečo horí, niečo svieti, niečo žiari, niečo žiali. A celkom na dne je nádej. Anton Pižurný: Pandorina skrinka. Aj keď všetky viny a všetky hriechy sa nestratili, no nádej stvorila lásku. V prvej, krutejšej polovici (Biela vdova) sa spomína s láskou na lásku, ktorá sa skončila, druhá polovica ju znova začína po márnych bitkách a sľubuje nezabudnúť. Trinástu komnatu otvor len raz. Trinásty anjel je v každom z nás Poďakuj cestou vpred ostrovu zmien. Nehraj už falošne. Pevný bod zmeň. Ó, aká to starodávna idea, ó, aká to nemoderná forma, rýmy a rytmy a poriadok a systém, takto môže prevládajúca verejná mienka zamietnuť zrozumiteľné kompozície a pekné slová.

A všetko to, čo sa v dnešnej dobe, v dnešnej vraj uponáhľanej dobe bez lásky, bez dobrých a krásnych slov, bez minulosti a teda aj bez budúcnosti nenosí. Ach, nie, my nechceme žiť bez zábavy, bez ustavičného smiechu, chichotu, ba najradšej rehotu, láka nás láska na jednu noc, nie, nie láska, len sex – a potom im ostáva len bezmedzný smútok, žiaľ nad prehratým životom bez minulosti a bez budúcnosti. Text však ukazuje celkom inú cestu, myšlienka dodáva význam a dôležitosť kompozícii, viazaný verš zdôrazňuje, že poézia nie je táranie o ničom, že báseň nie je referát o skazenej duši. Ak chceš ísť vysoko, tak spoznaj hĺbku. Dno sa raz obráti a príde dážď. Čím ďalej, tým bližšie. Tak teraz trp tu. Slano a boľavo rany si stráž. Úprimné rozprávanie je (takmer) celistvé, má hlavu aj pätu, myšlienky aj city. Nestačí len počuť. Treba aj vidieť. Nestačí len vedieť. Treba aj tušiť. Priprav sa na cestu. Novú a rovnú. To ešte nevieš, že má tvar kruhu. Kruh sa začína tam, kde končí. Štrnásta komnata..

Sympatické pohrávanie sa so slovíčkami: Keď si láskou zmámená, to znamená, že zámena je nemilosrdná, si zranená… bojíš sa, že raz budeš láskou zmárnená? popritom aj ľahký a nežný humor či zažitá irónia osudu: Už navždy navždy. Už nikdy nikdy. A keď raz bude naša láska dojedená, dopitá a dožitá, vyberiem ja všetky flinty zahodené do žita. Máme more času, do skonania sveta. Ja mám právo dvoch hlasov a ty právo veta. To všetko dokazuje, že Pižurný vie, v čom je poézia poézie. Áno, na dne Pandorinej skrinky je nádej.

Iva Kadlečíková