PANDORA

V jednu sobotu sme boli pozvaní na veľkú slávnosť. Tánini a Francisovi známi, dvaja mladí Kreolčania, sa rozhodli uzavrieť manželstvo. Keďže na ostrove býva zvykom, že pol roka pred samotnou svadbou sa robí akási generálka, pozvali na ňu aj nás. Celé sa to konalo za účasti asi sto hostí v romantickej reštaurácii s veľkou presklenou terasou, prilepenou k strmému úbočiu.

Výpek ako v čertovej vyhni, plno zákrut. Raz sme poblúdili, ale nakoniec sme to našli. Vítajú nás ako starých známych a usádzajú nás na čestné miesto. Idem si obzrieť bar. Na pulte je obrovská fľaša s akýmsi alkoholom. Na jej dne je čosi… Prídem bližšie a tam je veru škorpión! A ďalšom demižóne dokonca kobra. To sa mi už zdá ale riadne uletené. Keďže nápoje sú v bare tiež grátis, veru neváham a dám si.

Stoly sa prehýbajú pod množstvom jedál, nestačíme ich ani ochutnávať a už idú ďalšie. V tom výpeku je to naozaj priam smrteľná činnosť. Idem radšej znova k baru, kde už barman robí aj dídžeja. Hneď, ako ma zbadá, nalieva mi zo „škorpiónovice“. Kopnem ich zopár do seba a vtom ma zbadá môj známy Kreolčan Pierre z garden party v našej vile a volá ma von. Ideme viacerí. Postavíme sa do radu vedľa seba do tieňa za terasou…

Tak teda takto vyzerá Sloboda! Kráľ Slnko roztáča svoje šialené obrátky, ostrov uprostred Indického oceána sa s ním krúti tiež, vzduch je mocný, zamal je mocná, škorpión píše. Smútok, láska a nenávisť sú malichernými zbytočnosťami na ostrove uprostred sveta, kde vládne len priateľstvo a empatia s druhými, s každým steblom trávy, s každým chrobáčikom.

Potom si ešte samozrejme v kruhu dáme po čiernej Camelke a vyberieme sa späť, na tanečný parket. Idem k dídžejovi a poprosím si čo iné – samozrejme Woman no cry Boba Marley. Ten sa chápavo usmeje a už rege hučí.

– No, Woman no cry – nôtim si pred škorpiónom a myslím na matku svojej dcéry, tam kdesi, ktorá to před pár mesiacmi v meste pod Sitnom po našej spoločnej štvorročnej abstinencii nezvládla a spadla znova do pekla pitia a drog. Ja som ešte nejaký čas neriešil svoje pitie, ale potom…

Napadá mi, že predsa aj muži plačú, nielen ženy, beriem dídžejovi mikrofón a spievam:

• No, no Man, no cry.

To sa už okolo mňa vlnia v úžasných pohyboch domorodci spolu s mladými Francúzkami z metropoly a svet je nádherný. Bob Marley vrcholí a v tej chvíli mi napadá už len to posledné: Spievam do mikrofónu:

• No, PEOPLE, no cry!

Všetci sa zavlnia ešte viac, Pierre mi berie mikrofón a kričí do neho.

• Tony, you‘re the king of Island!

.:.