PANDORA

„Vojna je krátka, ale krásna“ – tak sme si s patričnou dávnou cynizmu zvykli vravievať na dvojročnej povinnej vojenskej základnej službe. Slúžil som v Domažlicích, u Psohlavov, niekoľko kilometrov od hraníc Západného Nemecka, čiže vtedajšej Bundesrepublik Deustchland, alias NSR. Našťastie sa mi podarilo v tejto „bigošárni“ dostať funkciu štábneho pisára, tak sa to dalo prežiť. Dnes už hádam môžem zverejniť (bez strachu, že ma dajú prokurátorovi), že tento náš útvar mal dva motostrelecké prápory (tzv „bigošov“), tankový prápor, delostrelcov, protiraketovú jednotku, spojárov…

Pisári, evidenčáci, skladníci, ošetrovňa (PLOŠ) a kuchári s kotolníkmi, to bola mafia, ktorá bola vlastne sivou mocou útvaru. Mafia v mafii. Predstavitelia týchto funkcií ovládali útvar, nielen vojakov základnej služby, špagátov (absolventov VŠ), ale aj lampasákov, čiže vojakov z povolania.

Ja som bol ako „zobák“, čiže mladý vojak, šťastnou náhodou pisárom druhého práporu. Pri výbere na evidenčnom oddelení bol desiatnik Laco Kocka z Dolnej Seče pri Leviciach, spolužiak môjho kamaráta z detstva. Opýtal sa ma ešte, či viem písať na stroji a bolo rozhodnuté.

Jednou z mojich povinností bolo hlásiť stav a počet vojakov nášho práporu. Počty sa písali do takej tabuľky z plastu v rozmere A4 každé ráno. Volala sa“šifrovka“. Tú som musel zaniesť na štáb pluku.

Jedno ráno si takto kráčam v poltopánkach, nedbalo oblečený (nebol som veru vzorný vojak) ešte pred budíčkom poza budovy na štáb útvaru, odovzdať šifrovku. Prešiel som popri prvej stráži, ktorá musela hodiny nehybne stáť pri bojovej zástave (chalanov do služby som tiež určoval ja), žmurkol som na nich. Len sa útrpne usmiali. Kráčam si dlhou chodbou, keď zrazu za mojím chrbtom sa ozve strašný rev. Okamžite sa obrátim a skoro som skolaboval. Za mnou stál major Richer, náčelník štábu pluku, postrach celého útvaru. Vravievali sa o ňom hotové legendy.

– Vojáku! Co to je?? Kdo jste?! – užasnutý hľadel na mňa.

– Písař druhého práporu – zajachtal som, salutujúc ako divý.

– Cože? Písař? A jak to vypadáte? V polobotkách?! – namiesto kanád som si totiž rozšafne obul len poltopánky, ktoré smeli nosiť niekedy len lampasáci a my iba na povolených vychádzkach.

Vtedy som sa ešte viac našponoval a to som nemal robiť. Major Richer vydal zo seba akési neartikulované zvuky a lapal po dychu.

– Cožéé? To jsem ještě neviděl! Voják základní služby na štábu pluku v polobotkách a s bílými ponožkami!!! -vyhrnuli sa mi totiž nohavice a odhalili ponožky, ktoré som si ráno navliekol, lebo zelené som už nemal čisté, tak biele, ktoré som mal ešte z civilu.

– Tohle jsem ještě v živote nezažil! Vojáku, zítra ráno ve tři hodiny se dostavíte na Střelecké pole, kde budete zastřelen! Odchod!

Šifrovku som stihol ešte rýchlo hodiť kamarátovi pisárovi útvaru Marcelovi Vanekovi (možno ho poznáte, dnes žije v Nemecku, o.i. mineralóg, píše knihy a robí prednášky na zaujímavé témy) a utekal som do svojej kancelárie. To bol môj koniec. Major Richter bol vraj šialený, bral nejaké omamujúce lieky a bol aj alkoholik. Preto som veril, že na druhý deň sa rozlúčim so životom.

Samozrejme, nič sa nestalo, ale pred majorom Richterom som sa polroka ukrýval, ako sa len dalo…

(pokračovanie)

.:.

Anton Pižurný

8.8. 2017