PANDORA

…Keď sme sa trocha otrkali, zistili sme, že na vojne sú aj skutoční muzikanti. Samozrejme hneď mi napadla oná scéna, kde sa pýtajú mladých vojakov:

– Kdo umí hrát na nějaký hudobní nástroj?

– Já.

-Tak honem do kuchyně, čistit brambory!

Dostal som tip na jedného špagáta, ktorý robil na Plukovní ošetřovně (PLOŠ). Volal sa Peter Kaščák a bol z Košíc. Mišovi Kačákovi nebol rodina. Vyštudovaný klavirista. Zašiel som za ním. Bol to výzorom taký premúdrelý východniarsky intelektuál v smiešnom bielom plášti, ktorý mu vonkoncom nesedel. Ale po desiatich minútach rozhovoru zo mňa razom opadli všetky predsudky a bolo to vybavené. Keď sme sa konečne dostali ku klavíru na PDA, už nebolo o čom. No a keď spustil jeho pesničku, ktorú mu otexoval Jožo Urban, boli sme svoji. Rovno tam, na pódiu, sme zložili našu prvú pesničku. Pamätám si dodnes aj jej melódiu a text som napísal takýto:

Nebudem dlho,

len sa ti položím k nohám

Nebudem dlho

len na pár hodín skonám

Potom taký mŕtvy

Odídem

A predsa rád

tak nevýslovne rád

chodím k tebe umierať

Ruke čo mávla

medzi prsty unikám

Len trocha blata

a spolu sme každý sám

A predsa rád,

tak nevýslovne rád

chodím k tebe umierať…

Bola to mocná vec, pridal sak nám aj jeden ďalší chalan, už ani neviem odkiaľ, ktorý spieval druhý hlas. Vedľa klavíra stála fľaša borovičky a ten pocit kreatívnej slobody v zelenej pakárni bol neuveriteľný.

Raz mal však deveťáka (dozorného útvaru) obávaný major Richter. Hrali sme na pódiu, keď sa zrazu rozškľabili dvere a v nich stál on! Moja nočná mora. Strácal som dych a pomaly som sa zosúval na stoličke.

– Vojáci! Co tady kurva dělátě?!

Pomyslel som si, že to je koniec s našou hudbou, s našimi plánmi, možno aj so životmi. Ale potom som zostal v šoku. Peter sa postavil a usmial sa na neho:

– Náčelníku, něco si tady cvičíme na ASUT. (To bola tzv. „Armádní soutěž umělecké tvorivosti“.)

Richter ho spoznal.

– Á, to jste vy! Tak to je v pořádku. Pak se u vás zastavím.

Peter mu predpisovo zasalutoval a major Richter odišiel. Pomaly sa mi vracal dych a neveriaco som pozeral na Petra.

– No čo pozeráš, Písmo, major predsa potrebuje občas také malé veselé tabletky...

(pokračovanie)

kresba vtedajší môj kolega pisár Marcel Vanek