PANDORA

Šalov bola dedinka pár kilometrov od nášho mestečka. Otec ma tam občas zobral, keď išiel liečiť zvieratá, alebo len tak pozrieť vinárov, či predsedu družstva. Na poliach pred tou dedinkou boli dlhé lány obilia a na zvlnených kopcoch nad nimi ešte dlhšie rady viniča. Pufkali sme na našej modrej Oktávii, otec držal v dlhých prstoch tenký biely volant a popiskoval si.

Zobral ma aj do pivnice, v ktorej boli také obrovské sudy na víno, že by sa v nich dalo aj bývať. Otec spomínal nejakého Diogéna. Vždy ho úctivo privítali, priniesli chlieb, slaninku, klobásku, baranie rohy. Aj víno. Môj otec nikdy nepil, iba občas si dal za pohárik vína.

Nikdy som ho nevidel opitého. Raz však prišiel domov, oči mu svietili. Hovoril že bol v Šalove s nejakým Dubčekom. Bol veľmi zvláštny. Mali sme práve doma výslužku zo zabíjačky, ktorú nám občas priniesli vďační chovatelia. Mama upiekla za pekáč huriek, ktoré som mal rád. Otec si nalial za pohár vína a ponúkol ma:
– Synček daj si z tých huriek, sú dobré!

Akosi ma prešla chuť. Sedel som s podopretou hlavou za stolom a hľadel som na neho. Stále sa smial a hovoril čudné veci. Mama a sestry sa len usmievali so sklopenými očami a posielali ho spať:
– Ocko náš, choď si ľahnúť, určite si unavený.

Ale on nie. Stále ma vynukoval. Dokonca napichol na vidličku kus hurky a dával mi ju. Nechcel som. Postavil som sa a odišiel som od stola. Otec prišiel za mnou, svietili mu oči ale on stále pchal predo mňa tú vidličku.
– Tu máš, daj si, uvidíš, bude dobre!

Nakoniec sme behali okolo stola. On stále za mnou s tou vystrčenou vidličkou. Vtedy som sa zastavil a pozrel som sa ne neho:
– Nemám ťa rád!