PANDORA

Vo štvrtej triede základnej školy som sedel v prvej lavici v rade celkom napravo so Zuzkou. Bola fajn, kamarátili sme sa aj my dvaja, aj naše rodiny. Jej otec bol lekár. Jedného dňa som však bol v lavici sám. Zuzka neprišla do školy. Neprišla ani na ďalší deň. Nakoniec neprišla už vôbec nikdy. Neskôr sa čosi povrávalo. Odsťahovali sa niekam na Východ. Vraj sa čosi nedobré stalo. Nejaký zlý pán vraj Zuzku vylákal ku Hronu. Bolo mi za ňou dlho smutno.

Potom som sedel s Romanom, ktorý bol vtedy môj najlepší kamarát. Celé hodiny sme sa hrávali v Schubertovom parku, alebo sme si doma čítali a potom sme sa o tom rozprávali. Knižky sme si požičiavali navzájom a ja som niekedy potajomky zobral knihu z maminej roboty z predajne Slovenská kniha. Mama to nemala rada, lebo vraj ako to bude vyzerať, keď si potom niekto kúpi novú knihu a zbadá, že je na nej napríklad fľak, že ju už ktosi čítal.

Kamarátili sme sa aj s Mirom, ktorý býval na Pošte v byte s veľkou terasou. A Miro mal skutočné poklady! Mali rodinu v Prahe, odkiaľ mu posielali úžasné kreslené príhody Rýchlych šípov. Dnes už viem, že sa to volá komixy a pre nás to vtedy bolo to najvzrušujúcejšie čítanie na svete. Mirek Dušín a jeho partia sa stali našimi vzormi, lebo dovtedy sme poznali len Timura a jeho družinu, neskôr Chlapcov z Pavlovskej ulice. Mňa to zasiahlo natoľko, že som začal so zakladaním bánd, našej prvej som ako poznávacie znamenie porozdával špendlíky s modrou hlavičkou.

Naši spolužiaci na hodinách čítali dosť habkavo, nám s Romanom a Mirom čítanie nerobilo žiadne problémy. Jedného dňa, keď som niečo nahlas čítal, zrazu pani učiteľka vstala, povedala nám, aby sme si vzali knihy a išli s ňou, Zaklopala na dvere deviatej triedy, kde tiež mali hodinu čítania:
– Pani kolegyňa, môžeme na chvíľu?

Vošli sme ustráchane dovnútra, Každý sme museli prečítať kúsok z knihy. Keď sme skončili, súdružka učiteľka povedala:
– Vidíte, deviataci? Takto čítajú moji štvrtáci!

Stáli sme tam ako obarení, deviataci na nás zachmúrene hľadeli. Potom sme to isté museli museli zopakovať aj v Riaditeľni. Boli sme na seba pyšní, ale sme sa aj trocha báli tých deviatakov. Mňa to až tak povzbudilo, že som začal písať vlastné rozprávky „o medvedíkovi, ktorý sa narodil kdesi v hlbokom lese“ a ďalšie, dokonca neskôr aj básničky.

Roman sa potom tiež odsťahoval do mesta Martin, ale písali sme si dlhé listy. So vzrušením som si vždy otváral obálku s Romanovým listom a tešil som sa, čo mu odpíšem. Ten jeho celkom prvý list bol však najlepší. Ešte sme presne nevedeli, ako a o čom si budeme písať a prvá Romanova veta bola: „Mám sa dobre, hrávame tu futbal, volejbal a iné hry…“. Smial som sa, až mi tiekli slzy.

.:.
Anton Pižurný
31.12. 2017
BIELA SKRINKA
ilustrácia Juraj Bocian