PANDORA

…Ale vlastne raz som veru už videl niečo podobné. Náš sused, pán Nádler bol v Ľudových milíciách. Pri akejsi oslave stál v uniforme so samopalom v rukách pri pamätníku padlých a hľadel kamsi hore. Stál som blízko neho a preto som zbadal, že keď začala hrať hymna, z oka mu začali tiecť slzy. Mal však stále nehybnú tvár, ale slzy mu tiekli len z jedného oka. To druhé mal totiž sklenené. Vraj mu ho vystrelili vo vojne. Nevedel som, či je to smutné, alebo smiešne.

Pioniersky dom bol pre mňa zaujímavý z troch dôvodov. Bola v ňom knižnica, pingpongový stôl a sála na premietanie a malé koncerty.

V knižnici boli knihy zabalené do takého hrubšieho modrého papiera a potom ešte v priesvitných obaloch. Mal som z nich prečítanú väčšinu. A práve tam som objavil aj Zálesáka Rolfa, Timura a jeho družinu, Chlapcov z Pavlovskej ulice. Dvoch divochov od Setona a knihy Zikmunda a Hanzelku na Tatrapláne (tam sme najčastejšie pozerali holé prsia černošiek) som našiel v domácej knižnici. To boli odvtedy moje vzory. Dosť síce rôznorodé, ale boli. Ostatné, novšie knihy, ako boli napríklad aj všetky z edície Stopy, som prečítal už u mamy v Slovenskej knihe vedľa Pionierskeho domu. Mal som veľmi rád aj Ondrejovovu Zbojnícku mladosť s Jergušom Lapinom. Niektoré časti tej knihy som vedel naspamäť.

Filmy sa v Pionierskom dome premietali v stredu poobede a v sobotu dopoludnia. V stredu sme chodievali s celou triedou zo školy, bývali to väčšinou vojnové filmy, alebo filmy ako Biely Bim, čierne ucho. Raz však dali trocha iný film, volalo sa to „Lidé z maringotek“. Neviem už, čím ma zaujala hlavná hrdinka filmu, ale bol som do nej dosť dlho platonicky zaľúbený.

No a v jednu sobotu sme išli dopoludnia na francúzsky film. To malo takú zvláštnu, tajomnú príchuť pre pionierov, akými sme boli my. Pán premietač nebol práve abstinet a aj v ten deň mal asi vypité. Film úspešne spustil, ale nezdalo sa, že by to bol práve film pre mladých pionierov. Bolo to láske a gangstroch. V jednej scéne si dokonca hlavná hrdinka dala dolu podprsenku! Vtom však niečo zahrčalo, zarachotilo a na zavesenom plátne bolo len biele svetlo. Premietač nám povedal, že sa mu pokazila premietačka, aby sme išli domov. Sklamaní, s dlhými nosmi sme odišli. Ja som si však spomenul, že som ešte chcel zájsť do knižnice, tak som sa vrátil. Prechádzal som popri premietacej miestnosti a zvnútra som počul hlasy. Potichu som otvoril dvere a cez škáru som videl, že premietač a niekoľko starších chalanov, si ďalej ten film premietali ďalej! Oklamal nás, lebo si poplietol filmy.

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA