PANDORA

ZVLÁŠTNY DEŇ

Nebola to zlá robota najmä, keď sme počas obedňajšej pauzy každý zaliezol niekam do tieňa pred úmorným slnečným výpekom. Obed nám vozili vo várniciach z družstva vždy na dvanástu a veru to bola fajná strava, raz nám dokonca priniesli úžasný baraní guláš, ktorý síce niektorým smrdel, ale bolo v ňom plno cesnaku a mne veľmi chutil. Jedli sme ho s čerstvo upečeným domácim chlebom. V takejto poobedovej rozkoši som sa posadil na hrádzu, ktorá vytvorila z malého potoka celkom pekné jazierko. Bolo v ňom čerpadlo vody. Náhle všetko stíchlo, neustály klepot kohútikov a pufkanie motora čerpadla na chvíľu prestali. Hľadel som do čistej vody, v ktorej plávali dlhé byle tráv, pomedzi ne sa zablysol zlatý karas, v jednom kúte dokonca plával kŕdlik malých červených rybičiek. Vtedy som si pomyslel: – „Toto je také krásne! Možno takto to vyzerá aj v raji.“ – a skočil som hlavičku do tej nádhernej vody- Objala ma chladná náruč a vtom som zacítil úder do hlavy a začul dutý zvuk. Chvíľu som nehybne ležal pod vodou, potom som si chytil hlavu a prudko som sa odrazil od dna. Stál som po krk vo vode a uvedomil som si, že som skočil rovno na ten veľký kameň pod hladinou a udrel sa oň hlavou.
S námahou som vyliezol z vody, nikomu som nič nepovedal. Šichtu som ledva vládal dokončiť, chvalabohu aj tak bola kratšia, lebo sa nad nami zbierali tmavé oblaky a prichádzala búrka. Ako vieme, keď prší, tak zavlažovať netreba. Čo je síce fajn, netreba robiť, ale zase to tiež zmenšuje výplatu.

Vyskákali sme na bicykle a upaľovali poľom k blízkemu lesíku pri Hrone, pretože už vietor zdvihol veľké kúdoly prachu a spadli prvé ťažké kvapky dažďa. Dorazili sme pod stromy a pod jeden statný dub sme sa uchýlili. Začala obrovská letná dráma bleskov, hromov a dažďa. Sčernetou oblohou šľahol prenikavý dlhý zlatý blesk až sa zdalo, že počujeme jeho zasvišťanie a skoro hneď obrovská rana, jej zvuk nám udrel do hrude. Vedeli sme, že ten blesk musel byť veľmi blízko nás. Krútila sa mi hlava, musel som sa držať kmeňa duba. Nevedel som, kde som. Vtom znova čosi príšerne zarachotilo a videli sme ako z neďalekého stromu spadla jeho koruna, odťatá strieborným mečom blesku ako hlava odsúdeného na gilotínu. Dážď šľahal ľadovými bičmi naše strachom spotené tváre, v ktorých sa odrážali jazyky plameňa z horiacej koruny. Bolo to nádherné divadlo.

Keď búrka ustala skoro tak náhle ako prišla, do krištáľovo čistého vzduchu sa zaborili lúče hrejúceho Slnka, pobrali sme sa. Chvíľu sme len tlačili naše bicykle v blate, lebo sme mali z kolies odmontované blatníky. Potom sme vyšli na asfaltku pri Ernestíninom moste. Odrazu som začul prudké zabzučanie, bolesť na ústach, rýchlo som sa udrel rukou na pery. K spodnej pere som mal pripučeného veľkého sršňa.
Okamžite mi opuchla spodná pera do obrovských rozmerov. Cítil som, ako mi rastie, dokonca som ju aj videl! Neviem prečo, ale niečo mi napadlo. Nenápadne som kývol na Ďuriho aby prišiel ku mne. Vysvetlil som mu s trochou rečových problémov svoj plán. Dohonili sme našich kamarátov na bicykloch a Ďuri im povedal:
– Chalani počkajte Tono vám ukáže jedno kúzlo! Chalani sa naveľa-naveľa zastavili a otočili sa ku mne. Ďuri mi kývol rukou a ja som na nich vypľul svoju spuchnutú peru, ktorú som si dovtedy ukrýval v ústach.
Vyvalili oči a nechápali, na čo sa to vlastne dívajú, nechápali, ako som to urobil.

Otras mozgu pod vodou spolu s úpalom, obrovský zážitok s búrkou a na záver ešte gamba ako dom.
🙂
V tú noc sa mi dlho nedarilo zaspať. Bol to naozaj dosť zvláštny deň.

.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA