Schubertov park v Želiezovciach bol mojou druhou maternicou, mojím druhým domovom, priateľom. Nielen preto, že som v ňom strávil celé dni prázdnin. Ale uprostred neho na miernom vŕšku stál kaštieľ Esterházyovcov. To bola šľachtická rodina, ktorá na výučbu klavíra ich dcér zavolala z Viedne slávneho hudobného skladateľa Franza Schuberta. Ten býval neďaleko parku s kaštieľom, v Sovom domčeku, rovno oproti nášmu dvoru. A kaštieľ bol za našou záhradou. Kuchára Esterházyovcom robil aj Sacher, slávny cukrár, ktorý vytvoril svoju svetoznámu tortu.
Kaštieľ slúžil na rôzne účely. Istý čas mal v ňom aj kanceláriu môj otec Anton, ktorý vyštudoval vo Viedni veterinárstvo. Ja som do neho chodil do škôlky – ovody. V škôlke bolo celkom dobre, dve veci mi však vadili. Obedy a poobedňajšie povinné spanie.
Po príchode do škôlky sme sa mohli hrať vo vysokých kaštieľskych miestnostiach. Nikdy nás ale nepúšťali na dvor kaštieľa, ktorý mal tvar obdĺžnika a bol pre nás jedným z najtajomnejších území. To sa už na dlhých chodbách rinula vôňa pražiacej sa cibule z prípravy obeda. Ale nebola to tá vôňa cibuľky, ktorú sme doma dávali na bryndzové halušky. Bol to ťažký, mastný pach, šíriaci sa do každého kúta.
Obed bol pre mňa zlým zážitkom, pretože doma sme jedávali za naším stolom dobré jedlá našej mamy. Ale tu často bolo na obed mäso, ktoré malo v sebe mastné kúsky alebo šľachy, od ktorých ma napínalo rovnako ako od kakaovej kožky.
No a po obede sme sa museli umyť a ísť si ľahnúť do spálne, kde bola nesmierna nuda a smrad. Často sme sa preto s kamarátmi hrali potajomky na doktorov. Pichali sme si pod paplónmi injekcie, šepkajúc sme sa vyšetrovali. Nekonečne dlhé minúty povinného spánku sa vliekli. Až sme konečne mohli vstať a ísť sa hrať za kaštieľ do slnkom zaliateho voňavého parku…
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
(v rukopise)
foto Kristian Opa
Celá debata | RSS tejto debaty